Klaviristka

27. kapitola

Ráno okolo seba prechádzali bez povšimnutia. On nahnevaný, pretože mu nedôveruje a myslí si o ňom, že by ju nechal kvôli hocakej inej žene. Popritom však pre neho neexistovala iná ako Tima. Ona zase urazená za jeho výbuch. Mala predsa právo si myslieť to čo si myslela a aj stále myslí. Bála sa, pretože videla mnoho dievčat sklamaných láskou a ona tak dopadnúť nikdy nechcela. Avšak tá dusná atmosféra medzi nimi ju neskutočne štvala.

„Max," oslovila ho keď bol na odchode. Videla ako sa neochotne zastavil a otočil tvárou k nej.

„Čo chceš?" Jeho tón ju zasiahol ako blesk. Nielenže bol ostrý ako britva, ale aj ľadový. Oči sa jej naplnili slzami. Trhane sa nadýchla. Ruky sa jej roztriasli a ona zaspätkovala k stene. Oprela sa a sledovala ho zaslzenými očami.

„Mrzí ma to. Včerajšok ma mrzí, nemala som na teba kričať, len ja-ja sa bojím. Veľmi." Posledné slovo dodala šeptom a potom sa jej už pustili slzy dole lícami. Počula ako sa vyzul a len v ponožkách k nej pristúpil.

„Aj mňa včerajšok mrzí, ale fakt nechápem kde si prišla na niečo také, že by som ťa nechal. Budem znieť ako z nejakého šialene romantického filmu, no si pre mňa všetkým, aj po tak krátko čase." Jemne ju pobozkal do vlasov a pritiahol si ju k sebe.

„Mrzí ma to," šepkala pomedzi vzlyky a jej telo sa otriasalo. On ju pevne držal v náručí. Stáli tam bez slova dlhú dobu, no nakoniec prehovoril Max: „Ľúbim ťa kráska a nech sa deje čokoľvek, budem pri tebe, dobre? Nehnevám sa na tebe za včerajšok, jednoducho nám obom rupli nervy a také veci sa vo vzťahu stávajú."

Timea hlasno potiahla nosom a konečne zdvihla hlavu hore.

„Ja viem, ale aj tak ma to mrzí. Nič z toho by som ti nepovedala. Len to čo s čím sa mi včera priznala Karin, ma vyviedlo dosť z miery. A potom som už nevedela čo zo sebou," priznala sa mu a on sa pousmial. Aj jeho by asi vyviedlo z miery, kebyže mu kamarát oznámi, že bude otcom.

„Teraz na to nemysli a poďme do práce. Otec mi už volal a pýtal sa na teba. Dnes sa nejak veľmi veľa ľudí o teba hneď zrána zaujíma. Neviem či mám žiarliť," povedal jej so smiechom a aj ju to donútilo usmiať sa. Chrbtom ruky si utrela uslzené oči a vybrala sa do jeho spálne, kde mala odložené svoje veci na prezlečenie.

Max zatiaľ sedel v kuchyni na stoličke a sledoval kanvicu, ktorá stála plná vody na dreze a čakala, kedy ju niekto zapne a uvarí tú vodu. Mal chuť na kávu. Pôvodne si ju však chcel dať v robote, no teraz keď sa pozeral na kanvicu, rozhodol sa, že si kávu spraví hneď.

„Kráska, dáš si kávu?" Zakričal smerom k spálni a čakal na jej odpoveď. Odkričala mu späť áno a on sa zdvihol zo stoličky. Chytil kanvicu do rúk, postavil ju na miesto a zapol ju. Svetielko zasvietilo na červeno. On zatiaľ vybral zo skrinky dva hrnčeky a z poličky vzal kávu. Odoka nasypal do oboch hrnčekov a potom ju odložil. Medzitým ako zovrela voda, do kuchyne doťapkala aj Timea a keď ju Max uvidel, prišiel o všetky slová, ktoré mal predtým na jazyku. Nakoniec len obdivne zapískal a jeho priateľke očerveneli líca.

„Kráska," ďalej sa nedostal, pretože za jeho chrbtom zovrela voda v kanvici. Neochotne sa otočil Timei chrbtom a zalial kávu, z ktorej sa takmer okamžite začala niesť skvelá vôňa. Chytil hrnčeky chytil za ušká a otočil sa k stolu. Jeden hrnček položil pred Timu a druhý si nechal pre seba.

Hnedovláska hľadela do hrnčeka, prstami ťukala po ušku a sledovala ako sa tmavá tekutina pohybuje so strany na stranu. Z nejakého dôvodu bola nervózna. Stále jej po rozume behali Kajine slová a potom sa vynoril aj obraz, kedy ju videla bozkávať sa s Erikom. Oči sa jej rozšírili od prekvapenia. Na facebooku predsa videla fotku jej priateľa a Erik to teda nebol. Čo ak nie je problém v tom, že je tehotná, ale s tým, kto je otcom? Ešte sa nedotkla kávy a už trielila späť do izby pohľadať svoj mobil. Keď ho konečne našla, vytočila Kajine číslo a čakala.

„Tima, prečo ma budíš?" Spýtala sa jej rozospato jej najlepšia kamarátka. Timea však otázku akoby prepočula a rovno prešla k veci: „Koho je dieťa, ktoré čakáš?"

„Predsa môjho priateľa. Koho iného?" Mladá klaviristka počula potláčaný hnev v hlase svojej kamošky.

„Viem, že si sa bozkávala s Erikom. Videla som vás, takže mi neklam. Koho je to malé?"

Na druhej strane sa ozvalo zalapanie po dychu a potom len jediná reakcia: „Ako?"

„Dala som si dve a dve dokopy, nie som hlúpa Kaja. Je to Erikovo, že?"

„Áno," potvrdila jej roztraseným hlasom Kaja a Timea nevedela ako zareagovať. Povzdychla si: „Mala by si to povedať aj tomu svojmu priateľovi a hlavne Erikovi. A tvojim rodičom."

„S tým mojim priateľom, ako si sa vyjadrila, už nie som. Neviem či im to dokážem povedať. Vieš, Erik chcel teba a keď si mu dala najavo, že nemáš záujem, dobehol za mnou. Šli sme von, zabaviť sa a asi vieš ako to dopadlo."

Timea počúvala kamarátkin hlas a sama pre seba prikývla. Vedela si predstaviť, čo sa asi stalo.

„Hanbím sa ako pes Tima," priznala sa jej Karin a Timea počula ako sa na druhej strane ozval plač.

„Povedz mu to, dobre? Zvládneš to Kaja a keby niečo, stále som tu pre teba," povedala jej Timea a následne zložila. Cítila sa veľmi čudne. Nechcelo sa jej veriť, že toto čo si vypočula jej skutočnosť. Otočila sa, že sa vráti do kuchyne, ale priamo narazila do Maxa.

„Karin?" Jediné čo sa jej spýtal. Ona prikývla a obmotala ruky okolo jeho pása. Tvár si zaborila do jeho trička. Jeho ruky sa po chvíli ocitli okolo jej tela a cítila ako ju začal hladkať. Timea otočila hlavu nabok.

„Viem kto je otcom Kajinho dieťaťa."

Max sa zvedavo pozrel na ňu a čakal čo mu povie. Ona trochu zneistela, vedela dobre, že Max nemá Erika rád a trochu sa aj obávala jeho reakcie. Nakoniec sa však odhodlala: „To dieťa je Erikovo."

„Toho Erika? Toho, ktorý ti nedokázal dať pokoj a neustále ťa otravoval?" Pýtal sa jej a keď mu prikývla, uľavil si: „Aspoň ti ten chuj dá konečne pokoj."

Timea sa na jeho slovách zasmiala, no v kútiku duše sa obávala, že sa ešte niečo určite pokazí.

„Inak, mám tu niečo pre teba," povedal jej zrazu Max a vytiahol zo skrine bielu obálku. Timea po nej chňapla a rýchlo ju otvárala. Bola veľmi zvedavá čo v nej je. Biely papier, ktorý bol v nej uložený vytiahla a rozložila. Pri čítaní sa jej rozšírili oči. Zdvihla pohľad k Maxovi: „Robíš si srandu? To sa ti kedy podarilo?"

On sa len potmehúdsky usmial a nechal ju vytešovať sa z ponuky na niekoľko koncertov.