Klaviristka

30. kapitola

V rukách držala papiere so skladbou, ktorú sa nakoniec rozhodla hrať na blížiacom sa koncerte. Noty rozložila po stole a zohla sa dole k šuflíku. Jediným trhnutím k sebe ho otvorila a začala sa prehrabávať v neporiadku, ktorý tam vládol. Netrvalo dlho a konečne našla to čo hľadala. Lepiaca páska sa spolu s nožnicami ocitla v jej rukách. Timea sa šťastne usmiala a narovnala si chrbát. Sústredene sa zahľadela na papiere, ktoré boli naukladané tesne vedľa seba. Špičkou nechta hľadala začiatok pásky a keď ho konečne našla, potešene zvýskla. Poriadny kus pásky natiahla a opatrne sa priblížila k dvom stránkam vedľa seba. Dievčina dokonca zadržala dych, pretože aj najmenší závan mohol papiere posunúť a jej by sa tak nepodarilo zlepiť ich tak ako chcela. Lepiaca páska sa už takmer dotýkala papierov, keď niekto prudko otvoril dvere a vytvoril tak prievan, ktorý zmietol papiere s notami priamo na zem. Brunetkina tvár očervenela od zlosti. Otočila sa k návštevníkovi s páskou v rukách.

„Kráska, prišiel...." zasekol sa, pretože vďaka pohľadu, ktorý na neho Timea upierala, sa mu akosi zastavili všetky slová, ktoré mal na jazyku.

„Čo sa deje?" Mierne mu trhalo kútikom úst, jej pohľad stál totiž za všetky drobné. Dievčina sa však aj naďalej mračila a aj potichu zavrčala.

„Môžem začať odznovu. Vieš koľko dá práce dať dokopy tie papiere tak aby sa nič nepokrčilo?" Jej hlas znel podráždene s podtónom jemnej frustrácie. Max prevrátil očami a pristúpil k nej.

„Tak sa nefuč. Pomôžem ti, hej?" Čupol si dole a pozbieral popadané papiere, ktoré ležali jeho priateľke pri nohách. Keď už všetky držal pevne v rukách, zdvihol sa a porozkladal ich po stole. Zoradil ich podľa čísel a potov ich pridržal Timei tak, aby ich mohla zlepiť páskou. Spoločnými silami stihli všetky papiere s notami pozliepať do niekoľkých minút.

„Vďaka za pomoc," usmiala sa na neho Tima nakoniec, postavila sa na špičky a vtisla mu pusu na líce. On sa zasmial a prešiel si dlaňou po líci, pretože bozk, ktorý dostal, bol mierne uslintaný. Brunetka stiahla obočie do nahnevanej grimasy a on ešte stále so smiechom na perách jej pohladil líce.

„Nefuč sa kráska, nesvedčí ti to," zašepkal a sklonil svoje pery k tým jej. Ona sa však od neho odtiahla a hlavu otočila k notám, ktoré jedným šmahom poskladala ako harmoniku a zamierila si to ku klavíru. Za svojim chrbtom počula povzdychnutie a musela sa usmiať popod nos.

Noty hodila na vrch klavíra, odklopila veko, ktoré chránilo klávesy a potom si s najväčším pokojom vytiahla stoličku spod klavíra a pohodlne sa na nej usadila. Max sa zatiaľ presunul za ňou a oprel sa o bok klavíra. Pozorne Timeu sledoval. Tajne dúfal, že si z neho len uťahuje a o chvíľu začne venovať svoju pozornosť jemu. To sa však sekol, pretože ona sa na načiahla za notami, rozložila si ich a sústredene sa zahľadela na prvý riadok.

„To myslíš vážne?" Spýtal sa jej podráždene a Timea k nemu konečne obrátila svoju pozornosť.

„Čo či myslím vážne?" Nechápala jeho otázku, veď predsa nespravila nič zlé. Hneval sa, to na ňom videla celkom jasne, stále však nevedela prečo.

„Fakt sa ideš venovať klavíru a nie mne keď som tu?" Fučal podráždene jej smerom a dievčine konečne zaplo. Rukami sa zaprela do stoličky a nadvihla sa. Nohy sa dotkli zeme a ona pomalými krokmi zamierila k nemu.

„Nemôžeš čakať, že sa vykašlem na nácvik skladby, ktorú mám odohrať na tom koncerte. Nechápeš, že to je pre mňa dosť dôležité?" Už aj ona sa začínala mračiť a vzduch medzi nimi sa začal napĺňať hnevom a hustnúť. Ani jeden z nich nebol ochotní ustúpiť od svojej pravdy. Hľadeli si dlho od očí, Max sa mračil ešte viac ako keď prišiel a Timea mu pohľad rovnako opätovala. Mladík to však nakoniec vzdal, nahnevane odfúkol zadržiavaný dych a dlhými krokmi sa vybral k dverám. Tima ho sledovala upreným pohľadom. Max už držal kľučku, keď sa ešte naposledy otočil: „Keď ti je hudba prednejšia ako ja, tak prosím. Nezabúdaj však Tima, že svet nie je čiernobiely ako klaviatúra, ale je farebný. Ak tie farby odmietaš vidieť, nemám čo robiť v tvojom živote."

Potom po svojich slovách prudko otvoril dvere a rovnakou silou ich za sebou zavrel. Počula ako dupoce dole schodmi. Timea si sadla na stoličku, ruky položila na klávesy a začala trénovať. Akokoľvek sa však snažila myslieť na noty pred sebou, nedarilo sa jej. V hlave jej totiž behali Maxove slová. Ako to myslel s tou čiernobielou a farebnou? Urobila niečo zlé? Sám jej predsa pomohol nájsť túto ponuku, tak čo mu zrazu vadí? Nechápala, čo sa stalo. Možno navonok by niekto povedal, že je sebecká, no nebola to pravda. Vlastne len z časti. Každý človek je predsa kúsok sebecký, bez toho by to predsa nešlo.

Ruky, ktoré doteraz opakovali pár taktov dookola zastali. Plecia sa jej roztriasli a ona sa už nebránila vzlykom. Bolo jej to všetko jedno. Uvedomila si, že ju nechal samú. Opustil ju tak ako každý, kto nechápal čo pre ňu hudba znamená.

Nemotorne vstala, podišla k dverám a zvrtla kľúčom. Dvere sa s cvaknutím zamkli a Tima sa chrbtom oprela o naleštené dvere. Nohy sa jej samé začali posúvať po dlážke dopredu a ona za malú chvíľu sedela na zadku. Kolená si pritiahla k sebe a hlavu zložila na ne. Skutočne ju nechal? Slzy ako golfové loptičky sa jej rinuli po lícach a ona sa nenamáhala ich ani zotrieť. Nechápala čo pokazila. Jedno však vedela. Bolelo to. Veľmi.