Klaviristka

3.kapitola

Stála oproti klavíru a trochu nahnevane naň hľadela. Nedarilo sa jej s novou skladbou. Ed bol jeden z jej obľúbených súčasných hudobníkov a vedieť jeho skladbu by bolo fakt úžasné. Timea nervózne pobehovala pohľadom po jednotlivých taktoch a mala chuť do niečoho poriadne tresnúť.

Opäť položila ubolené a červené prsty na klávesy a znova spustila. Prvé dva riadky zvládla úplne v poriadku, ale keď sa chcela posunúť ďalej, ruky ju prestali poslúchať a ona nedokázala pokračovať. Zničene niečo zahuhlala, hlava jej klesla dole a po lícach sa jej pustili slzy. Plecia sa jej triasli pod náporom vzlykov a zadúšaním sa. Nedokázala uniesť svoj úspech pri cvičení, vždy sa jej predsa tak dobre darilo. Prečo jej teda teraz nejde nacvičiť tú hlúpu skladbu? Neustále troskotala na tom istom riadku takmer na začiatku. Hnevala sa sama na seba a svoju neschopnosť naučiť sa ten riadok. Za normálnych okolností by už vedela ako-tak minimálne stranu zahrať spolu, no teraz sa jej nedarilo. Zúfalstvo ju totálne prepadlo a ochromilo.

Pokúsila sa vstať z klavírnej stoličky, nohy ju ale zradili a miesto toho aby dopadla späť na stoličku, zviezla sa na zem hneď vedľa klavíra a udrela si hlavu. Bolestne zaskučala a ruka jej inštinktívne vystrelila nahor k udretému miestu. Aj tu však zaradovalo šťastie a Timea si udrela aj ruku o bočnú nohu klavíra. Pridusene vykríkla, pretože si ešte stihla zahryznúť do jazyka.

Na schodoch sa ozvali kroky a Timea nahnevane žmurkala aby zahnala slzy v očiach. Bola až príliš hrdá na to, aby niekomu ukázala svoje slzy.

„Je všetko v poriadku Timka?" Ozval sa hlas jej mamy spoza dverí. Timea si povzdychla, chrbtom ruky si utrela slzy, ktoré jej už začínali na tvári zasychať.

„Všetko je v poriadku, len mi padol na zem zakladač s notami," zaklamala inštinktívne svoje mame a takmer okamžite ju prepadol pocit malej viny. Spoza dverí už nezaznela odpoveď, len vzďaľujúce sa kroky. Timea konečne vstala z podlahy a prešla ku svojej posteli, kde sa unavene zvalila do mäkkých perín. Zavrela oči a pustila z hlavy všetky myšlienky. Ostala jej len melódia skladby, ktorú mala vypočutú snáď tisíckrát. Pery sa jej formovali do slov a ona prešla každé jedno z nich bez toho aby ho čo len vyslovila nahlas. Akoby tam bola len ona a hudba v jej hlave, ktorú nikto iný nemal počuť. Prerušilo ju však hlasné zaklopanie na dvere. Timea podráždene zdvihla hlavu a zakričala hlasné ďalej. Dvere sa otvorili a spoza nich vykukla hlava jej kamarátky Kaji.

„Ahooj! Čo tu stváraš?" Spýtala sa Tima Kaji a posadila sa na posteli. Kaja za sebou zavrela dvere a skokom si prisadla ku Time na posteľ.

„Som si vravela, že by sme dneska niekam mohli večer vybehnúť. Zatancovať si, a taaak," zahlásila s veľkým úsmevom Karin, ktorá sa od nedočkavosti vrtela na mieste až sa celá posteľ otriasala. Timea sa na nej schuti zasmiala a zdvihla sa z postele. Pozdával sa jej tento nápad, bol predsa piatok a obidve dievčatá sa chceli zabaviť. Otvorila dvierka na skrini a vybrala si jedny zo svojich upnutých džínsov a biele tričko farebné tričko s geometrickými tvarmi. Prezliekla sa, vzala si svoj mobil, kľúče, doklady a spolu s Kajou za pätami zbehla dole na prízemie. Rodičov nikde nevidela a tak nakukla do každej jednej miestnosti. Až v kuchyni si našla od nich odkaz, že išli do divadla a tak si nemá zabudnúť vziať kľúče ak niekam pôjde. Odkaz nechala tak a dievčatá sa vyrútili vonku z domu. Timea zamkla za sebou vchodové dvere, kľúče vložila do vrecka a potom sa rozbehla za Kajou, ktorá už trielila na zastávku električky.

------

Všade bolo plno, ľudia sa na parkete na seba lepili ako žuvačky a Timea nad nimi len prevracala očami. Kara niekam odbehla a nechala ju pri bare s pohárom v ruke. Opierala sa o drevený pult a pohľadom sa snažila niekde nájsť svoju kamarátku, no stále sa jej nedarilo.

„Nazdar kočka! Čo si tu tak sama?" Ozval sa tesne vedľa jej ucha chlapčenský hlas a ona sa trhla. Odstúpila ďalej a znechutene si dotyčného prezrela.

„Nie som sama, mám tu kamarátov, takže si daj pohov a odpáľ," zakričala mu späť a otočila sa chrbtom k nemu a pokračovala v hľadaní svojej kamarátky. Mladík za ňou si očividne nedal povedať, pretože Timea na svojom pleci pocítila ruku. Prudko sa teda pohla dopredu a snažila sa jeho ruky striasť, no jeho stisk bol pevný a nepovolil. Hromadila sa v nej zlosť, chcela aby jej dal pokoj, je to tak veľa? Už-už sa chcela otočiť a poriadne dotyčnému vyčistiť žalúdok, keď sa za ňou ozvala poriadna rana a ona sa preľaknuto otočila.

Dvaja mladý chalani stáli oproti sebe ako kohúty na smetisku a zúrivo si hľadeli do očí. Jeden z nich bol ten čo ju otravoval, no toho druhého nepoznala. Ten tmavovlasý, čo ju obťažoval mal na líci zaschýnajúcu krv. Ryšavec, ktorý sa pustil do otravujúceho na neho zazeral, no ostával pokojný.

„Myslím, že dáma sa vyjadrila jasne aby si ju nechal na pokoji," preniesol tichým hlasom ryšavo vlasý chlapec a pozeral sa ponad plece svojho protivníka Timei do očí. To však nerátal s tým, že tmavovlasý využije jeho nepozornosť, napriahne sa a uštedrí mu poriadnu ranu priamo do tváre. Ryšavec padá k zemi a tmavovlasý sa s veselým úškrnom na tvári poberie preč. Tima sa rozbehne k chlapcovi ležiacemu na zemi a kľakne si k nemu.

„Si v poriadku?" Vychrlí na neho okamžite a on jej prikývol.

„Vďaka za záchranu teda," poďakovala sa mu, keď už sedeli vedľa seba za barom a on si na tvári držal vrecko s ľadom.

„Nemáš zač, tento týpek tu otravuje takmer každú babu."

„A ty každú zachraňuješ, čo?" Zasmiala sa Timea so sklopeným pohľadom k poháriku.

„Nie, ty si prvá."