Klaviristka

4. kapitola

Keď jej oznámili, že sa má zúčastniť na školskej akadémii na konci roka, takmer zinfarktovala. Jej škola mala až priveľa študentov a jej sa nepozdávalo hrať pred toľkými. Bála sa.

„Zase mám zachraňovať našu triedu?! Však tí sprostí kréténi ešte nikdy nič neurobili pre túto triedu! Jedine tak preslopali celý triedny fond!" Mrmlala si popod nos Timea a Karin ju len bez slova počúvala. Keď bola jej kamarátka nahnevaná, bolo lepšie nechať ju vypeniť, ako jej skákať do reči. Karin preto radšej čušala a pozorne počúvala Timino hromženie.

„Chápeš to?" Otočila sa zrazu mladá klaviristka na svoju dlhoročnú kamarátku. Tá len pokrčila plecami a záporne pokrútila hlavou. Timea si povzdychla a sadla si na posteľ tak, že nielen vankúše , ale aj Kaja podskočili.

„Nepreháňaš to už trochu?" Spýtala sa opatrne Kaja stále rozčúlenej Timei. Tá podráždene zatriasla hlavou a záplava vlasou sa rozvírili spolu s ňou. Kaja sa musela poriadne zohnúť aby sa uhla.

„Tima!" Skríkla na svoju kamarátku Karin, pretože aj jej trpezlivosť mala svoje medze. Timea sa zarazene pozrela na Kaju a z jej pohľadu si prečítala všetko. Teda skoro všetko. Karin sa nadýchla a až potom prehovorila: „Koľko máš na to času?"

„Tri dni," hlesla tmavovláska a jej kamarátka na ňu prekvapene vyvalila oči.

„Tak málo? To ako máš zvládnuť?" Karin konečne pochopila Timeino rozhorčenie. Poťapkala ju po pleci a povzbudivo sa usmiala. Vedela, že to je to najlepšej kamarátke nepomôže, no bola to slušnosť a aspoň ako také prejavenie súdržnosti.

„Ty to zvládneš Timi," chlácholila ju Kaja, „ja radšej pôjdem, aby si mohla trénovať." Zaprela sa rukami do postele a zdvihla sa. Otvorila dvere, naposledy sa otočila, zamávala a odišla. Timea osamela a jej pohľad vädol spolu s energiou. Dlho zbierala silu na to, aby si sadla za klavír a začala trénovať.

---------

Generálka prebehla celkom fajn. Timea ďakovala bohu, že ten klavír bol naladený a nemusela sa babrať s elektronickými klávesmi, ktoré odjakživa nenávidela. Nervózne sedela na stoličke a čakala, kedy donastavujú mikrofón, aby si mohla prehrať skladbu a aby si zvukár nastavil hlasitosti. Mala okolo seba minimum ľudí a aj preto sa jej lepšie hralo. Keď sa však miestnosť začínala zapĺňať, stres sa okamžite dostavil a jej sa roztriasli nielen kolená ale rovno celé telo. Ešte aj na tej hlúpej plastovej stoličke ju navštevovali záchvevy strachu a nervov, ktoré začala pociťovať priam vo veľkom. Čísla v programe sa rýchlo míňali, tak isto ako lúčiaci sa maturanti a Timea sa nie a nie upokojiť. Vedela, že sa blíži čas jej výstupu, jej hlava si však nahovárala, že to je ešte ďaleko. Sklamanie prišlo keď sa vedľa nej zjavila dievčina so slovami, že je na rade. Celé telo jej stŕplo a ona hodnú chvíľu paralyzovane sedela a nemo hľadela pred seba. Počula ako ohlasujú jej meno spoločne aj s názvom skladby. Splašene zažmurkala, obzrela sa okolo seba a až potom sa vybrala ku klavíru. Jediné čo jej dodávalo ako taký pokoj, bol fakt, že bola celému obecenstvu otočená chrbtom, a tak sa nemusela pozerať na nikoho z obecenstva.

Skôr než začala hrať, prezrela si klávesy, ktoré boli poznačené častým používaním. Letmo sa pousmiala, tento klavír sa jej páčil. Zhlboka sa nadýchla, zdvihla ruky, ktoré boli doteraz položené na jej kolenách a zastavila ich tesne nad klaviatúrou. Vydýchla a jej prsty dopadli na klávesy. Oktáva v ľavej ruke, ktorá bola hneď v závere doplnená troma tónmi pravej ruky. Známa skladba naplnila svojimi tónmi celú miestnosť a vďaka vysokým stropom a mikrofónu bola ešte niekoľkokrát znásobená. Spočiatku hrala opatrne, ticho, no keď sa upokojovala, prešla do hlasnejších úderov a dodala tak skladbe jej pôvodný ráz. Takmer na začiatku sa jej pošmykli prsty, pretože boli celé spotené, a dva tóny jej zazneli úplne falošne. Zľakla sa, že to bolo až príliš počuť, no nikto nedal nič najavo, tak hrala ďalej.

Konečne posledné arpeggio a ona mohla odtiahnuť prsty z klávesov. Ešte stále ňou lomcovali všemožné emócie, no strach pomaly opadával a to ju nesmierne tešilo. Ruky natiahla pred seba, zhrabla noty, zdvihla sa zo stoličky a otočila sa na päte. Ani sa nepozrela do publika, len sa uklonila a smerovala späť na svoje vytúžené miesto v radoch divákov. Sprevádzal ju potlesk, ktorý si ani poriadne neužila, mala totiž pocit, že je nútený, a to sa jej nepozdávalo. Vždy chcela aby jej tlieskali od srdca a nie z donútenia.

Posadila sa na plastovú stoličku a uľahčene si vydýchla. Dokonca sa prestala aj triasť a to ju náramne potešilo. Otočila hlavu doprava a pozrela na svoju učiteľku. Tá sa len usmiala a kývla jej hlavou. Timea sa spokojne otočila späť a sledovala ďalších účastníkov programu a tiež čakala na koniec celej tejto šarády. Do konca chýbal už len kúsok, vedela to podľa kapely, ktorá bola v programe ako posledná. Ich dve pesničky roztancovali niekoľkých ľudí, a potom sa konečne všetko skončilo. Všetci sa začali dvíhať zo stoličiek, zbierať svoje veci a tlačiť sa k východu. Aj Timea sa pripojila k tomuto davu a snažila sa prepchať čo najrýchlejšie von na čerstvý vzduch. Keď bola vonku, zhlboka sa nadýchla a aj tá posledná triaška, ktorá ju ovládala, pominula. Vytiahla mobil z tašky, zapla si zvuk a chystala sa zavolať svojej kamarátke, keď do nej niekto v plnej sile narazil. Zaknísala sa, no na zem nespadla, pretože ju niekto zachytil. Zdvihla hlavu a chcela dotyčnému niečo škaredé povedať, no zarazila sa keď pozrela do celkom povedomých očí.

„Prepáč, nevidel som ťa," ospravedlnil sa ryšavec, ktorého stretla v klube minulý týždeň.

„To je v poriadku," odvetila Tima, otočila sa a trielila čo najrýchlejšie preč. Po ceste sa snažila predýchať stretnutie so svojim piatkovým záchrancom. Nečakala, že ho ešte niekedy stretne. Unavene si pretrela tvár spotenou rukou a potichu si zanadávala popod nos. Pozrela na mobil v ruke, poťažkala ho a nakoniec predsa len vytočila číslo svojej kamarátky.

Malá vysvetlivka (pre nehudobníkov :D) :

arpeggio - hra tónov akordov, nie odrazu, ale postupne a rýchlo za sebou