𝓞𝓷𝓵𝔂 𝔀𝓲𝓽𝓱 𝔂𝓸𝓾 ✓

8.

Taaak, ahojte!
Konečne som napísala novú časť. 😄😄
Ako ste sa dočítali v predošlých kapitolách, bola som v tábore a prišla som včera v noci.😴😴
Viem, že som mohla novú časť napísať aj skôr, ale nič ma nenapadlo.😁😁😁
Tak teda prajem príjemné čítanie.📖
S pozdravom vaša Retime_Juliq45😜😜😜

__________________________

•••

Ideme autom po mokrej ceste. Je začiatok októbra, tak prší. Ocko šoféruje, mamička sedí vedľa neho a usmieva sa spolu so mnou. Vedľa mňa sedí Štefán, môj starší brat. Medzi nami dvomi sedí Kris, ktorý dnes oslavuje štvrté narodeniny.
Všetci si spolu pospevujeme a pokyvujeme do rytmu. No zrazu spoza zákruty vyletí osobné vozidlo vysokou rýchlosť. Vodič osobného auta nezvládne vytočiť zákrutu a nabúra do nás....

•••

Zobudila som sa v miestnosti plnej svetla ako pred necelými jedenástimi rokmi. Oči ma štípali a nevedela som ich udržať otvorené. Chcela som sa posadiť, ale niekoho ruka ma zastavila.
,,Potrebuješ si odpočinúť Kate," Sofia nespúšťala ruku z môjho pleca.
,

,Čo sa stalo?" chytila som si voľnou rukou boľavú hlavu.
Zhlboka a ťažko vydýchla. ,,No ako začať... Boli sme na párty, to si asi pamätáš?"
Pomaly som prikývla. ,,Áno, ale bol to večierok, nie párty."
,,No dobre." chvíľu rozmýšľala, aby našla správne slová. ,,Bola si totálne na mol, si sa pekne ožrala. Nedívaj sa na mňa tak, je to pravda."
Odbehla od témy. ,,Pokračuj..." pomohla som sa jej rozpamätať.
,,Keď sme vychádzali z budovy, pri dverách som ťa neudržala a ty si spadla dlhými schodami. Aby tomu nebolo málo, na konci si si tresla hlavu o nejaký stĺp. Rýchlo som zavolala záchranku a s takým chalanom sme ťa preniesli k autu a počkali. Záchranka prišla a zobrala ťa do nemocnice.

V nemocnici ti spravili výplach žalúdka a ošetrili.
Nakoniec sa zistilo, že si zlomila pravú nohu, už neviem presne kde a utrpela si slabší otras mozgu...."
Súcitne sa na mňa pozrela a keď videla, ako som prekvapená, objala ma.
,

,Prosím, netvár sa tak!" zahriakla ma po chvíli.
,,A ako sa mám tváriť?! Akoby si sa tvárila ty, keby si počula, čo sa ti stalo pred nedávnom???"
Musela som sa nejako ubrániť......
,,Mala by si si pospať a oddýchnuť si." Sofia sa postavila, pohladila ma a odkráčala k dverám. Otvorila ich, usmiala sa na mňa a odišla. Zavrela dvere a ja som bola sama.
Zhlboka som sa nadýchla a po chvíli vydýchla. Musela som predýchať posledné zistené informácie.

Ako sa postavím?

Ako budem chodiť?

Ako budem behať na futbale?

A ako budem kopať do lopty?!

Do riti! Ja nemôžem hrať futbal!

A za týždeň je semifinále!

****

Takto som premýšľala nejaký ten čas, pokiaľ sa neozvalo tiché zaklopanie.
,,Ďalej!" povedala som.

Z dvier sa vystrčila hlava môjho ocka. Za ním prišiel môj mladší brat Kris. Hneď mi tvár zaliali slzy radosti.
No radosť opäť zmizla, keď sa spoza dverí vynorila moja mama so staršou sestrou Melindou.
Mám taký pocit, že sa moja radosť zmenila na hnev.
,,Ahoj oci, Kris!" robila som sa, že tie dve nevidím.
,,A my sme vzduch?!" spýtala sa povýšene Melinda.
,,Pre mňa áno! Vy ste mali námahu prísť za mnou?" Zúžila som oči a zamračila sa na ne.
,,Ako sa rozprávaš so svojou mamou?" očervenela od zlosti mama.
,,Ty niesi moja matka! A ty," prstom som ukázala na Melindu, ,,niesi moja sestra!"
,,Kate, prosím, ukľudni sa!" ocko sa na mňa pozrel. V jeho očiach som videla smútok. ,,Teraz za ňu hovoria lieky. Klára, zober Melindu a Krisa von. Porozprávam sa s ňou..."
Kris sa presunul k mame a Melinde. Všetci traja zmizli za dverami. Už som tu bola len ja a ocko...
,,Prečo si na ňu taká zlá?" ocko nechodil okolo horúcej kaše. Hneď povedal to, čo ho trápilo a to si na ňom tak vážim.
,,Lebo ju neznášam!" oči sa mi zaleskli smútkom a zároveň hnevom. ,,Prečo si si ju bral? A prosím neklam, hovor úplnú pravdu."
Ocko si povzdychol, pozrel ťažko na mňa. Bolo mu asi zle sa rozprávať o tejto téme. Ale videla som, že chcel. Konečne.
,,Keď zomrela mama spolu so Štefánom v tom aute, psychicky som sa zrútil. Nevedel som, čo robiť sám s dvomi malými deťmi. Ty si mala deväť a Kris štyri. Boli ste malí.
No v jeden deň som spoznal Kláru, tak som sa rozhodol. Zo začiatku bola Klára normálna. Vtedy som ešte nevedel, že ma bude využívať kvôli peniazom.
Lenže v tej dobe za mňa nerozhodovalo srdce, ale mozog. Jediná možná cesta bola si niekoho zobrať, aby mi s vami pomohol. Potrebovali ste matku, materinský cit. Nebol som pripravený zobrať všetko do vlastných rúk.
Po čase som zistil, čo je Klára zač. Neboj sa, veľa krát som rozmýšľal o rozvode, no pochopil som, že by ma len obrala o majetok..." videla som, že ho to veľmi trápi. Toto som nevedela a rozhodne som to nečakala.
,,A čo tak nájsť dobrého právnika?" spýtala som sa po chvíli.
,,Už aj nad tým som rozmýšľal, lenže som nikoho nenašiel."
,,Tak ti pomôžem nájsť. Poznám mnoho ľudí. Nejako to zvládneme..." chytila som ho za ruku.
,,Nie, netreba." namietal, ale ja som už bola rozhodutá. Hneď, ako ma pustia domov, budem hľadať. ,,Už som si na neho zvykol."
,,Oci, idem do toho. Ja vždy bojujem do konca." usmiala som sa. Úsmev mi opätoval. Bola som šťastná.
,,Idem ich teda zavolať a prosím, vydrž to aspoň tích pätnásť minút..." pomaly sa postavil. Neostalo mi nič iné, len súhlasne prikývli. Pri mne tu už dlho oxidovať nebudú.
Vošli všetci za radom. Nasadila som falošný úsmev.
,,No ako? Bola cesta výborná?" teraz som vyhrala, lebo ,,mame" Kláre a Melinde spadla sánka až na podlahu. Nehodlala som ju už oslovovať oslovením ,,matka".
,,No dalo sa..." Melinda niečo pošepkala do ucha Kláre a ona len mykla plecami.
,,Melinda, vieš, že v spoločnoti sa nešepká?" ocko mi číta myšlienky. Presne to isté som chcela povedať aj ja.
,,Prepáčte." Melinda bola akási vyklepaná.
,,Nepôjdeme už?" spýtala sa Klára ale hneď dodala, ,,keď nás tu Kate nechce?"
,,Kate je rada, že ju prišla navštíviť rodina," ktorá tu už dlho nebude, dopovedala som si v duchu. Znova som sa na ne usmiala a v duchu som sa smiala na ich prekvapených ksichtoch.
,,Kate, kedy prídeš k nám?" vyskočil na moju posteľ Chris. Ja toho brata milujem.
,,Neboj sa Kris, čoskoro."
,,Poďme už. Kate si potrebuje odýchnuť." Rozkázala Kláre a všetci ju poslúchli.
,,Tak ahojte Kris, Melinda, ocko a Klára..." pozdravila som ich.
,,Ako si mi to povedala?!" nahnevaná ,,mama" sa otočila na päte a zaškúlila po mne.
,,Však tak, ako sa voláš, nie Klára?" Milo a nevinne som sa usmiala. Týmto som ju naštvala ešte väčšmi, tak zobrala Melindu za ruku a rýchlym krokom odišla z mojej dočasnej nemocničnej izby bez pozdravu. Vôbec ma to netrápilo.
,,Príďte ma niekedy navštíviť." objala som oboch naraz. Chrisa som pobozkala na čelo a ocka na líce.
,,Ak nám to mama dovolí, tak prídeme." viem, že ocko mi to sľúbiť nemohol, ale aj tak som mala v sebe kúsok nádeje.
Ešte som im naposledy zakývala a oni odišli.

Znova som bola sama.

V izbe plnej ostrého svetla.

_________________________

Ste na kocni ďalšej kapitoly. 😚😘😙
Dúfam, že sa páčilo. ❤❤❤❤
Budem vďačná za každú 🌟 alebo komentár....

Bye, bye....✌✌✌