𝓞𝓷𝓵𝔂 𝔀𝓲𝓽𝓱 𝔂𝓸𝓾 ✓

27.

Ubehli dva týždne, čo mi dali dole obväz. Medzi tým som bola dva-krát u doktora na týždennej prehliadke. Dokonca mi dovolil už cvičiť a behať.
Veľmi som vďačná, lebo dnes idem na prvý tréning po dlhom čase.
Pred hodinou som sa zbalila a teraz sedím na gauči a čakám, kým bude 16:00, lebo o pol piatej nám začína futbalový tréning.
Rozhodla som sa, že pôjdem po dlhej dobe autom. Nejazdila som ním vyše mesiaca. Nechápem, ako som to mohla prežiť a ako to to auto prežilo bezo mňa.

Nástenné hodiny odbili štyri hodiny.
Zhrabla som kľúče od bytu a auta, mobil, peňaženku s dokladmi a športovú tašku plnú potrebných vecí na tréning.
Ešte som sa rozlúčila s Bodym v podobe pohladkania a už ma nebolo.

Vybehla som von z bytu na parkovisko, kde ma čakala Sofia.
Dohodla som sa s ňou, že na tréning pôjde spolu so mnou.
,,Ide sa!" zakričala. Potrebovala sa odviazať, tak som jej ponúkla zobrať ju so sebou.
Jej vzťah s Markom sa čoraz viac zhoršuje a je z nej ešte väčšia troska.
Je vidno, že ho má rada. No potrebuje na neho zabudnúť a ja jej skúsim pomôcť sa cez to preniesť. Nebude to vôbec ľahké, ale dúfam, že spolu to dáme. Dúfam...

,,Tak čo, tešíš sa na prvý tréning po dlhej dobe?" spýtala sa ma, keď som štartovala auto.

,,Samozrejme, že áno. Už od tretej som bola nedočkavá." usmiala som sa, keď som konečne naštartovala.

Pomocou spojky a plynu sa auto sa pohlo. Chválabohu, že som ešte nezabudla riadiť ten veľmi inteligentný a komplikovaný stroj!

,,Čo podnikneme po tréningu?" prelomila jej otázka ticho vypĺňané rádiom.

,,Neviem, čo máš na mysli?" oči som nespúšťala z cesty.

,,Tak, mohli by sme ísť do kina, alebo k tebe domov kuknúť niečo strašidelné." navrhla.

Uvažovala som. Nie často som pozerala horory, no raz za čas, keď bol so mnou  niekto rovnakej triedy cicavcov z mäsa a kostí, zapla som ho.
Pravda je taká, že by som asi nezaspala, keby som bola sama, aj keď mám už po dvadsiatke.

,,No neviem. Ale ak chceš, môžme." súhlasila som nakoniec. Nemala som moc chuť na horor, ale kvôli Sofii som schopná dať aj ruku do ohňa.
Ona je moja rodina a ja zas jej.

Zaparkovala som auto na parkovisku. Vypla motor a zhlboka sa nadýchla. Sofia ma povzbudivo chytila za ruku. Pozrela som sa na ňu.

,,Neboj sa. Som tu s tebou. Zvládneš to..." úprimne mi povedala.

,,Ďakujem ti. Idem sa prezliecť." zobrala som športovú tašku a rozlúčila sa s ňou. Nechala som jej kľúče od auta, lebo ešte v ňom chcela chvíľu ostať.
Mala ešte dvadsať minút čas na nič nerobenie.

Vstúpila som do polootvorených dverí od budovy. Ešte dnes spomínam, ako som tieto dvere otvárala prvý raz. Bola som vo veľkom strese, aj keď som mala už pätnásť rokov. No neskôr sa mi tu zapáčilo a nemohla som vydržať do ďalšieho tréningu či zápasu.

***

A dnes tu stojím po mesiaci prestávky. Spomínam na staré časy. Posledný-krát sa zlhboka nadýchnem a vojdem dnu.
Poobzerám sa vôkol seba a hľadám známe dvere. Ako aj v iné dni, aj teraz sú dokorán otvorené.
Počuť z nich rozprávanie a smiech. Odhodlám sa priblížiť bližšie. Hlasy priberajú na intezite, kým ich dokonale nepočujem.
Nakuknem spoza dverí. Naraz všetko stíchne. Asi jedenásť párov očí sa na mňa prekvapene pozerá. Neviem, čo mám povedať a tak v tichosti prejdem na svoje obvyklé miesto.
,,Čaute," odvážim sa povedať. Nikto mi neodpovedá.
Nakoniec sa len ozve známy hlas.