𝓞𝓷𝓵𝔂 𝔀𝓲𝓽𝓱 𝔂𝓸𝓾 ✓

32.

☆Kate☆

,,Čo chcel?" spýtala sa ma Sofia.

,,Nič dôležité," pozerala som sa na vzdiaľujúcu siluetu Tobiasa.

,,Ideme teda behať?" prelomil chvíľkové ticho Eduard.

,,No tak poďme," ako prvá som začala klusom behať po parku.

Behali sme asi hodinku aj s malými prestávkami. Dnes to bolo pre mňa celkom ťažké, pretože kvôli môjmu nedávnemu úrazu som nemohla športovať a tá moja kondička... Poviem len, že je na strašnej úrovni.

A ako odmenu za snahu behať sme si vyrazili na zmrzlinu.
Síce je polovička novembra a všade fúka silný vietor, no dostala som na ňu chuť.

,,Prosím vás, tú pistáciovú," povedala som drobnej slečne za pultom plným zmrzliny.
Zobrala naberačku a na kornútok mi nabrala kopcovú zmrzlinu.
,,Ďakujem," pozrela som sa na ostatných.
Sofia si vybrala jahodovú a Eduard nechcel.

Po zlízaní tohto božstva Sofia prehovorila: ,,Ospravedlňte ma, ale musím ísť k otcovi. Kate ahoj...." objala ma. Vedela som, čo ma na mysli. Jej otcovi pred nedávnom diagnostikovali rakovinu. Síce sa tomu až tak dopodrobna nerozumiem, ale verím, že prechádzajú veľmi ťažkým obdobím.

Objatie som jej opätovala a nezabudla som aj na povzbudivý úsmev.
Sofia mi však opätovala len úsmev plný obáv a smútku. Chcela by som byť teraz pri nej, ale nemôžem. Majú to veľmi ťažké ešte aj bezo mňa...

,,Čo budeme robiť my?" spýtal sa ma Eduard krátko po Sofiinom odchode.

,,Neviem, niečo vymysli." žmurkla som na neho.

Vyzeral, že rozmýšľal. Potom ma potiahol za ruku. Spýtavým pohľadom som sa na neho pozrela.

,,Čo robíš?" spýtala som sa.

,,Nechaj sa prekvapiť..." žmurkol teraz znovu on na mňa.

Cítila som isté pochybnosti. Nevedela som, či mu už možem úplne dôverovať. No nakoniec som sa presvedčila a trochu sa premohla. Pomaly a s úsmevom som prikývla.

Usmial sa na mňa svojim širokým úsmevom a zrýchlil naše tempo.

Bežali sme. Veľmi dlho.

Bola som unavená.
Cítila som tlkot svojho srdca niekde vnútri v hlave.
Nevládala som.
Zastavila som svoje kroky.
Pustila Eduardovu ruku.
Predklonila sa a snažila sa znova chytiť dych.
Hlava sa mi zakrútila.
Pred očami sa mi zahmlelo.
Nevedela som, kde sa nachádzam, kde som.
Posledné, čo si pamätám je, ako som spadla na zem.
A posledné, čo som zazrela pred zavretím očí, bol otáčajúci sa Eduard a zahmlenú siluetu bežiacu smerom ku mne...

☆Tobias☆

Po nemilom stretnutí s Kate som sa rozhodol vypustiť paru. Veľmi ma nasrala, že sa baví s tým idiotom. A podľa správania s ním asi aj chodí. Prečo si musela vybrať práve jeho?!?!

Išiel som si teda zabehať. Behal som už také dve hodiny. Nechcel som sa zastaviť. Aj keď som už nevládal, zastaviť som nechcel. Za žiadnu cenu.

No ale každému človeku, dokonca aj  športovcovi dojde sila.
A mne sa to stalo tiež. Neostávalo mi nič iné, len sa zastaviť a zhlboka sa vydýchať.

Ako som hlboko dýchal, videl som bežiaci párik. Z diaľky som nevedel identifikovať ich tváre, tak neviem, kto to bol. Viem len určiť podľa rýchlosti behu, že sa niekam ponáhľali.
Zrazu ale to dievča spomalilo. Úplne zastavilo a predklonilo sa. Stále som tomu dievčati nevidel do tváre, keďže sa pozeralo na zem.
Snažilo sa chytiť dych, čo sa jej nedarilo. Začal som mať obavy.
A zrazu...... spadlo na zem. Bezvládne tam ležalo na zemi.
Rozhodol som sa preto pomôcť mu. Rozbehol som sa naproti.
Dobehol som úplne k dievčati. Otočil som ju na chrbát.
Zarazil som sa. To dievča bolo Kate.
Pozrel som sa naokolo. Zazrel som Eduarda otočeného a pozerajúceho sa na mňa. V tichosti som sa na neho pozeral a on po chvíli utiekol. Magor.
Zbabelec. Vôbec sa nezmenil. Opäť, keď šlo do tuhého, zobral nohy na plecia.
Ako vtedy...
Kate si takého somára nezaslúži. Ona potrebuje niečo lepšie....

Hneď som sa spamätal a zavolal záchranku. Skontroloval som, či dýcha. Popočúval som srdce, či bije.

Záchranka prišla asi desať minút po zavolaní, no mne to pripadalo ako celá večnosť.

Zobrali ju dovnútra. ,,Môžem ísť s vami?" spýtal som sa. Mal som o ňu strach a nechcel som ju nechať samú.

,,Nemali by ste, ale môžte, ak ste jej blízky príbuzný alebo skôr priateľ," usmiala sa na mňa záchranárka.
Vtedy som trochu onemel. Zamyslel som sa. Vyzeráme ako pár? V duchu som sa zasmial a radšej vyhnal smiešnu myšlienku z hlavy.

Prikývol som. Nevynná lož hádam nebude vadiť. Keď tak, Kate to potom vysvetlím....

Postavil som sa vedľa lôžka, kde ležala neprítomná Kate.
Sanitka sa pohla. Vyrazili sme do nemocnice. Záchranári zatiaľ Kate kontrolovali.

Cez malé okienko som uvidel blížiacu sa nemocnicu. Vydýchol som si, že ju za chvíľu poriadne ošetria.

Sanitka znova zastavila. Šofér vypol motor a záchranári vytiahli ležiacu Kate zo záchranky. Ihneď ju odviedli do nemocnice a ja som ju od vtedy nevidel.

Nemo som stál pred nemocnicou. Za chvíľu na mňa kvapla kvapka. Pozrel som sa hore. Obloha bola celá čierna, vyzeralo to na peknú búrku.

Kvapky sa postupom času premenili na dážď. Povedal som si, že sa pôjdem do vnútra schovať a počkať na ďalšie informácie ohľadom Kate.

Vošiel som dnu veľkými sklenenými dverami, ktoré sa samé otvorili a aj zavreli.

Podišiel som k pultu, kde stála staršia sestrička.

,,Dobrý deň, prosím vás, kde leží Kate Peroitová?" spýtal som sa normálne.

,,Dobrý deň," usmiala sa na mňa a pozrela sa na papier, ktorý ležal na veľkom pulte, ,,prepáčte, ale musíte ešte počkať. Robia jej vyšetrenia." povedala po chvíli hľadania v dokumentoch.

Nič iné mi neostalo, len si sadnúť a čakať. Po chvíli som sa začal nudiť. Napadlo ma zavolať Lukášovi.

,,Prosím?" ozvalo sa na druhej strane hovoru.

,,Lukáš, Kate je v nemocnici. Príď do...." začal som rozprávať, ale hneď ma prerušil.

,,Čo si to povedal?!" spýtal sa ma dosť zaskočene.

,,Že Kate je v mestskej nemocnici. A zavolaj aj tej.... Sofii, nech vie o tom." podal som mu nové informácie.

,,Dobre, ale... Čo sa jej stalo?!" povedal.

,,Podrobnosti ti poviem tu," ukončil som hovor.

A potom už len čakal. Bolo to únavné, dokonca som aj zaspal.
Prebudil ma hlas tej staršej sestričky.

,,Zobuďte sa," drgla mi do pleca, načo som sa prebudil. Porozhliadol som sa okolo seba a podľa intezity svetla som zistil, že je podvečer. Pozrel som sa na staré nástenné hodiny, ktoré viseli na stene. Zaostril som zrak k nim a uvidel 16:48. Spal som približne hodinu.

Pozrel som sa nado mňa a uvidel usmievajúcu sa sestričku.
,,Prosím?" Spýtal som sa unavene.

,,Že vstávajte. Môžte sa ísť pozrieť na vašu priateľku," srdečne sa na mňa usmiala. Nad tou vetou som sa pousmial. Postavil som sa a pozrel sa na sestričku.

,,Ďakujem veľmi pekne, že ste ma zobudili. A na akej izbe leží?" spýtal som sa.

,,Na izbe číslo 101," usmiala sa na mňa. Úsmev som jej opätoval.

,,Ďakujem, " poďakoval som sa a ponáhľal sa za Kate.

_________________________

Ahojte moje zlatíčka!❤❤❤
Dnes po dlhej dobe som napísala novú časť, tak dúfam, že páčila.👍👍👍
Ďakujem vám, ste skvelí!😇😇😇😇
Prajem pekný deň....😄😄😄

S pozdravom vaša Julka Mrmusová.😙😜😘😉

Bye, bye...✌✌✌