𝓞𝓷𝓵𝔂 𝔀𝓲𝓽𝓱 𝔂𝓸𝓾 ✓

34.

☆Kate☆

Super!

Veziem sa v Tobiasovom aute, pretože ma dnes prepustili z nemocnice. Nemal kto pre mňa prísť, tak sa Tobias ponúkol zviesť ma domov.

Celú dobu sme boli v tichosti. Pozrela som sa na Tobiasa.
Jeho božsky modré oči upieral na cestu. Presunula som sa o pár centimetrov nižšie na jeho pery. Dokonalosť sama. Keby som nevedela, že to je Tobias, hneď by som sa na ne vrhla.

Asi vedel, že ho pozorujem, pretože sa usmial. Tým svojim úsmevom. Ja sa zbláznim!

Na okamih sa na mňa pozrel. ,,Som až taký nádherný, že zo mňa slintáš?" žartoval.

,,Hahaha...." ironicky som zatiahla

,,Dobre, som ticho!" prevratil oči. Čo práve povedal?! On nevyrýva?!

Ostala som prekvapená, že mi povedal práve túto vetu.

,,Čo je?" spýtal sa ma, keď som bola ticho.

,,Nič," povedala som až moc rýchlo. V duchu som si nadávala ako krava.

Z tejto odpovedi usúdil, že sa nechcem rozprávať, tak bol radšej ticho, za čo som mu bola šťastná.

Zastavil pred bytovkou, kde bývam. Ešte stále som nezistila, odkiaľ vie, kde bývam. Busem sa ho musieť na to spýtať...

,,Ďakujem," otvorila som dvere. Vybrala som si tašku zo zadných sedadiel.

,,Nie je za čo," usmial sa na mňa.

Už som bola na odchode, keď som sa zastavila. Už chcel odísť, keď som otvorila dvere na jeho strane.

,,Nechceš ísť na kávu?" spýtala som sa.

Ostal prekvapený v tvári. Nečakal to. Usmiala som sa na neho.
,,Ja neviem..." povedal na miesto odpovedi.

Stále som stála v jeho dverách, takže nemohol utiecť. Pozrel sa na mňa.
,,Vážne?! Nestrieľaš si so mňa?"  nadvihol obočie.

,,Nie, vážne..." odpovedala som mu.

,,Tak dobre, ale len na chvíľu," odpovedal.

,,Kľudne si auto odparkuj aj tam," ukázala som prstom na prázdne miesto vedľa môjho auta. Zvyčajne tam parkovala Sofia, ale keď tu nie je, môže si tam odparkovať aj on.

Auto poslušne odparkoval. Potom ho zamkol diaľkovým ovládaním a nasledoval ma. Otvorila som vchodové dvere a išla do výťahu. Tobias ma stále nasledoval. Zavrel výťahové dvere a ja som šťukla gombík môjho poschodia. Výťah sa pohol.

,,Odkiaľ vieš, kde bývam?" musela som sa ho to spýtať. Veľmi ma to zaujímalo.

,,Vieš, keď si ma prvýkrát stretla na ihrisku?" spýtal sa ma. Zamyslela som sa. Prvýkrát som ho videla, keď prebral moje miesto na tréningu. Resp., to bol druhýkrát. Zaťala som ruky v päsť, ale hneď som povolila. Nakoniec som prikývla.

,,A pamätáš si aj na to, keď si odtiaľ odišla? Potom sme ťa išli všetci hľadať a ja som ťa našiel..." usmiala som sa. Vtedy som mu chcela aj hubu rozbiť.

,,A ty si mi normálne vynadala na ceste. Potom si odišla, tak som ťa nasledoval, aby si sa nánodou nezranila. Prišiel som až pred tvoj byt, kde si nemohla otvoriť dvere.... pomohol som ti, ale ty si mi hneď vynadala druhý raz za deň. Úplne v pohode. Síce si mi zrazila ego na výšku Mariánskej priekopy, ale aspoň teraz viem, kde bývaš," dokončil svoj monolóģ. Musela som sa zasmiať. Na ten deň už odteraz asi nezabudnem...