𝓞𝓷𝓵𝔂 𝔀𝓲𝓽𝓱 𝔂𝓸𝓾 ✓

11.

Ahojte, zlatíčka!😙😙😙
Dnes som napísala ďalšiu časť.😜
Prajem príjemné čítanie.📖📖📖
Ospravedlňujem sa za gramatické chyby a preklepy.😢😢
_______________________________

  ,,Vstávaj Kate. Je desať hodín!" niekto odostrel svetlo. Mala som čo robiť, aby som si naň zvykla.
  ,,Sofi, nechaj ma ešte desať minút..." rozospato som artikulovala.
  ,,Netáraj, ale vstávaj. To si hovorila aj pred dvoma hodinami..." zrazu zo mňa zmizla perina, lebo ju Sofia vzala. Vedela, že to ma vždy preberie. Harpya jedna...
  ,,Dobre, dobre. Už som hore!" vzdávala som sa a rukami sa natiahla do výšky.
  ,,Rýchlo! Volal tvoj otec, že príde aj s Chrisom..."
  ,,Čože?!" Pravou rukou som jej vrazila do nosa. Chytila si ho a bolestivo sykla. ,,Prepáč, to som v pláne nemala..." Bože, som ja ale sprostá!
  ,,Au, nechytaj to!"  znova sykla, keď som sa toho dotkla studeným mokrým uterák.
Už som bola v širokých teplákoch, ktoré som skoro neprepchala cez sádrovu nohu. Bola mi celkom zima, tak som si dala vyťahanú mikinu značky NIKE.
  ,,Dobre, len si to prosím prilož na ten nos." prosila som ju očami.
   Ozval sa zvonček a ja som ,,bežala" otvoriť. Bola som strašne rada, že ma ocko s Krisom konečne prišli navštíviť.
   Otvorila som dvere. Za nimi stáli dve postavy. Jedna patrila ockovi a druhá môjmu malému bračekovi Krisovi.
  ,,Ahojte!" Zvískla som a objala ich. ,,Viete, aká som šťastná, že ste tu?" oči mi žiarili šťastím, nadšením a samozrejme radosťou.
  ,,Aj my ťa radi vidíme." Ocko sa usmial. Pustila som ich dnu.
  ,,Máš to tu veľmi pekné a útulné..." poobzeral si môj byt a sadol si na gauč.
  ,,Dáte si kávu alebo čaj?" spýtala sa Sofia s uterákom na nose. Chudáčik môj.
  ,,Nie, ďakujem. Sme tu len na skok." Pozrel sa na mňa smutne. Odpovedala som mu slabým prikývnutím.
  ,,Dokedy budeš mať tú sadru na nohe?" spýtal sa ma Kris.
  ,,Koľko ju už mám?" otočila som sa k Sofii a ona začala rozmýšľať.
  ,,Myslím, že už vyše týždňa. Asi osem dní..." pozrela sa na všetkých.
  ,,Tak ju budem mať, pokiaľ sa mi nezlepší. V stredu idem k doktorovi..." všetci sa začali smiať. Zaškúlila som po nich. Nechápem, čo sa im stalo.
  ,,Však dnes je streda!" povedal pomedzi smiech Kris. To je už streda?
Keď 'kysnem' doma, vôbec neviem, ako rýchlo ten čas ubieha.
  ,,Koľkatého?" zapozerala som sa na Sofiu.
  ,,9. Septembra, streda, 10:48... U doktora máš byť na jednu." povedala spamäti až mi zabehlo. Všetko, čo by som si mala pamätať ja vedela naspamäť ona.
  ,,Tak mi už pôjdeme. Kris bol u zubárky a teraz musí ísť naspäť do školy, aby nemal zle." postavil sa ocko a Kris zrazu zosmutnel.
  ,,Musím ísť do školy?"
  ,,Vieš aká by to hanba bola, keby si sa v tej škole neukázal?" povedala som mu a on mykol plecami. To je môj chlapec. Postrapatila som mu vlasy, vyviedla do predsiene a odprevadila k dverám, kde som sa zároveň rozlúčila.
  ,,Príďte znova. Budem veľmi rada. Ahojte!" ešte som im zakývala na rozlúčku a zavrela som potichu dvere. Otočila som sa a celou mnou trhlo.
,,Preboha, som sa zľakla!" priložila som si ruku na srdce.
  ,,Ja byť tebou, už by som sa obliekala ku doktorovi. Je 11:30 a ty tam máš byť o 13:00. " klepkala si nervózne nohou.
  ,,Dobre, idem!" zobrala som znova barle do rúk a išla sa prezliecť do hosťovskej.
Obliekla som si čierno-červené jednoduhé šaty, keďže džínsy ani legíny som na seba nenatiahla.
  ,,Kate, poď jesť!" zakričala Sofi z jedálne. Kedy stihla navariť?! Pozrela som sa na hodinky a zistila, že je 11:56. To mi až tak dlho trvalo?!?!
Otvorila som dvere a išla si sadnúť do jedálne.
Predo mnou sa objavil hlboký tanier s mliečnou polievkou, ktorú som milovala.
  ,,Mňam, Sofia ja ťa milujem!" Vychutnávala som si polievku a keď som dojedla, vypýtala som si ešte prídavok.
Akurát sme sa dostali z bytu, keď bolo 12:40.
  Šoférovala Sofia, keďže ja som nemohla. Za necelých desať minút sme už sedeli v čakárni.
  ,,Slečna Peroitová!" zvolala sestrička, keď vyšla z ordinácie. Sofia mi pomohla vstať a už som hopkala do ordinácie za tou milou sestričkou.
  ,,Dobrý deň!" vstúpila som do miestnosti a pozdravila muža celého v bielom, ktorý sedel za širokým stolom.
  ,,Dobrý deň! Posaďte sa." Rukou ukázal na stoličku pred ním, tak som neváhala a sadla si.
  ,,No ako začať..." povzdychol si. Toto nedopadne dobre...
  ,,Žeby mojou zlomeninou?" snažila som sa zmierniť napätie a neistotu, ale vôbec to nepomohlo.
  ,,V tom je ten problém. Vy zlomeninu nemáte..." povzdychol znova a ešte hlasnejšie ako pred chvíľou.
Skoro som sa zadusila vlastnou slinou, keď som spracovala jeho poslednú vetu.
  ,,Čože?!"
  ,,No úplnou náhodou sa zamenili dva rőntgeny. Vy akurát máte vytknutý členok, ale nohu zlomenú našťastie nemáte. Síce ani to nie je bohvie čo, ale je to lepšie ako zlomenina." Pozrel sa na mňa cez okuliare.
  ,,Takže táto sadra pôjde dole?" spýtala som sa po chvíli, keď mi to trápne ticho liezlo na nervy.
  ,,Áno táto sadra pôjde dole ešte dnes, presnejšie teraz..." povedal, postavil sa a zavolal sestričku, ktorá už stihla priniesť vozík. Sadla som si naň a čakala, čo budú so mnou robiť. Prešli sme do miestnosti a tam mi dali dole spomínanú sadru.
   Rezali ju celú a ja som sa modlila, aby mi náhodou neodrezali nejakú časť mojej končatiny.
   Nakoniec moje modlitby boli vyslyšané a moja noha neutrpela žiadne iné zranenia.
Ako poslednú vec mi obmotali obväz okolo členku, aby ho trochu spevnili. No čo ma netešilo bolo, že aj tak som potrebovala barle na pohyb.
Dokonca mi dali aj nejakú masť, ktorou si mám zranené miesto natierať.
Tá milá sestrička mi povedala, aby som už pomaly začala zaťažovať tú boľavú nohu, čiže začnem pomaly cvičiť. Už sa teším, pretože je to prvé pozitívum za poslednú dobu.
Znova som mala za úlohu posadiť sa na vozík a bola som dovezená až do čakárne k Sofii. Nezabudla sa mi ospravedlniť za nedorozumenie a odpochodovala naspäť do ordinácie.
Keď ma zbadala, ústa jej div neodpadli. Budem mať zase čo vysvetľovať...
  ,,Slečna už môžte ísť domov. Prijemný zvyšok dňa." Odzdravila som ju a s úsmevom, na barlách som sa presunula k Sofii, ktorá ešte stále nedýchala.
  ,,Si v poriadku?" začala som.
  ,,To mi chceš povedať, že sa ti tá zlomenina tak rýchlo vyliečila? Čo to máš dievča za kosti?!" Hovorila hlasom plným pochybností.
  ,,Nie, ale doma ti všetko porozprávam do samej bodky." postavila sa a išli sme k autu.
Aj keď mi stále niečo hovorila, len som prikyvovala. Pravdou bolo, že som ju absolútne nepočúvala. Myšlienkami som bola na tréningu, na ihrisku, s futbalom.
Budem musieť začať od znova, ale verím, že to dokážem. Semifinále som už premeškala a budem mať čo robiť, aby som sa dostala do finále.

_____________________________

Dúfam, že sa páčilo.😙😙😙
Ste super!!!❤❤❤❤❤

S pozdravom vaša Retime_Juliq45.😍

Bye, bye....✌