Zrodená mafiánka DOKONČENÉ Č. 1

Som Lea.

Cestujem v čiernom mercedese na Slovensko do malej dediny s menom Zeleneč. Z Viedne, z veľkého známeho mesta plný množstvom ľudí, cestujem do malej neznámej dediny, kde sa za celý deň sa ani nohy nepohne. Prečo idem naspäť na Slovensko? Ukriť sa pred nebezpečím.

V prvom aute šoferujem ja, lebo dobre jazdím a najmenej stresujem za volantom, k tomu som jediná Slovenka z dvoch plných áut. Tak keby sa niečo stalo na Slovensku počas cesty tak budem to riešiť a hovoriť ja. Áno, práva ruka a ostatný poznajú cestu, ale oni vždy šli cez diaľnicu a nie cez dediny ako som to chcela ja. Vždy som vedela pre chalanov zorganizovať nejaký menší výlet. Preto vždy so mnou najradšej niekam chodili, či sme museli alebo to bolo spontánne.
Narodila som sa na Slovensku, niekde na východe, ale ako som mala rok, ja a moji rodičia sme sa odsťahovali do Viedne. Boli obaja mladí, otec mal 27 a mama 26. Mali svadbu po maminych dvadsiatich narodeninách, ale poznali sa od jej pätnástich. Obaja starí rodičia, boli od začiatku proti ich vzťahu, aj keď obaja vyštudovali najlepšie vysoké školy. Otec bol právnik a mama detská doktorka. Nedokázali viac znášať, tú neprajnosť voči ich rodičom a sľúbili si, že hneď ako doštudujú, pôjdu do Rakúska bývať. Sľúbili si to v deň svadby, kde prišli len ich kamaráti. Odvtedy sa učili po nemecky, keďže už angličtinu dobre ovládali. Obaja sa spolu učili, písali si po nemecky, komunikovali spolu po nemecky, čiže príchod do Viedne nebol pre nich ťažký. S rodičmi a s celou rodinou ukončili kontakt. Myslím, že doteraz o mne rodina nevie a ani ja neviem ako vyzerajú, koľko mám bratrancov a sesternic, proste nič. Ako mamina mala tridsiať rokov  priviedla na svet mňa. Leu Smialovú. Hneď ako vybavili všetky papiere, odsťahovali sme sa do malé mho domčeka s malou záhradou.
Síce rodičia boli z východu, no o tejto dedine viem vďaka môjmu jednému známemu. On býval v Hrnciarovcach nad Parnou, vo vedľajšej dedine Zelenca. Obe dediny nikto nepozná ak nie je z Trnavy, z toho sa nájdu jedinci, čo vedia o tych dedinách, ale nikdy v nich neboli alebo pár takých, čo pozná dedinu Zeleneč, podľa pumpy pri diaľnici. Dokonca dedina Zeleneč je bližšie ako východ. Takže hocikedy ma môžu chalani navštíviť alebo ja ich, aj keď čo najmenej, lebo to nie je moc bezpečné pre moju anonymitu. Idú so mnou moji bratia. Rodina, ktorá ma vychovala od mojich dvanástich. V prvom aute som ja Kacper, Kevin a Dominik. V druhom šoféruje práva ruka, Pavel, Konrád a Momo. Samozrejme je nás viacej, ale nemohli ma všetci odprevadiť, to by sme museli zobrať celý autobus. Všetci sú to Poliaci, čiže celú cestu nám na to krásne začínajúce leto, spríjemňuje poľský rap. Všetci sme dobre naladený, hlavne my v prvom aute, lebo sme si počas cesty zapálili dva packy (jointy, po poľský nárečovo povedané). Jeden, keď sme šli cez dediny v Rakúsku a druhý cez dediny do Trnavy. Diaľničné sme si nechceli kupovať, lebo sme si chceli užiť cestu a výhľad dedín a kopcov. U mňa nie len dobrá nálada zahŕňa, ale aj to nadšenie z nového domu, ktorý uvidím prvý raz. Najlepšie na tom je, že z plnej trojposchodovej vily, plná 20tich ľudí, idem bývať do jedného trojizbového domu a to sama. Dokonca už tu mám vybavenú vysokú školu v Trnave. Tešenie sa z nového života na Slovensku by bolo silnejšie, keby neopúšťam mojich ľudí. Ale je to pre moju bezpečnosť.