Zrodená mafiánka DOKONČENÉ Č. 1

Dobré ráno

So širokým úsmevom som mu povedala áno. Odvtedy sme začali plánovať našu budúcnosť. Koľko budeme mať detí, ako sa budú volať alebo že kde by sme sa mohli ísť ukryť, kde budeme mať krásny útulný dom s veľkou záhradou. Oboch nás lákala Amerika. Davida hlavne Kanada. Obaja stále nevieme, dokedy tu ešte budeme. Pravá ruka sa nám ani raz neozvala. Nevedela som, že či to je dobré, lebo asi nemajú stopy tak sa nemusíme sťahovať alebo zlé, lebo hlava rodiny to zistila a pravú ruku zabila. Dávid nad takýmito vecami nechcel ani premýšľať. Vždy sa snažil, aby som na to čo najmenej myslela. Nechcel, aby som sa bála alebo mala starosti. Niekedy som mala pocit, že to tu berie len ako dovolenku.

Otvorila som oči. Zobudila som sa. Pozrela som sa do okna. Bolo zasnežené. O chvíľu sú Vianoce. Davidovi som k Vianociam kúpila nádherné hodinky. Vždy keď sme šli okolo obchodu s hodinkami, vždy sa na nich pozrel. Nechcel si ich kúpiť, lebo sme sa snažili čo najviac našetriť. Mne na účte ostali nejaké peniaze o ktorých Dávid nevedel. Minulé Vianoce som mu kúpila auto, lebo som už nestíhala ho voziť do roboty. Je to ojazdené BMW 350 TDI za štyri a pol tisíc. Mal z neho veľkú radosť. Dávid už nebol v posteli. Niekedy keď skorej vstal, spravil mi kávu do postele a túlili sme sa k sebe. Málo krát sa stalo, že som bola v sobotu ráno doma. Pozrela som sa do telefónu, aby som zistila, koľko je hodín. 10:34. Dala som si na seba hrubý sivý župan, obula si bledoružové papuče a šla do kuchyne. V celom dome bolo ticho. Na stole bola položená šálka a v nej naliatá káva. Dotkla som sa šálky. Bola studená. Niečo tu nesedí. Vybehla som z kuchyne a šla sa pozrieť do obývačky. Dvere boli zavreté. Dávid nikdy nezatvára za sebou dvere od obývačky. Rýchlo a potichu som šla do spálne. V nočnom stolíku som mala zbraň. Ruku v ktorej som držala zbraň som skryla pod županom. Potichu som sa priblížila k obývačke. Otvorila som dvere a hneď ako som zbadala viac osôb, vytiahla som zbraň. Na kresle v rohu obývačky sedela hlava rodiny. Oproti televízory na gauči sedel Dávid. Ústa mal zaviazané. Vedľa neho z každej strany sedel chlap v obleku. Nespoznala som ich. Museli to byť nový členovia. Jeden muž stál v strede miestnosti. Ten v strede automaticky namieril na mňa zbraň. Tí čo sedeli, naďalej mierili na Dávida. S úsmevom na perách ma pozdravil hlava rodiny.

"Dobré ráno." Neodpovedala som. Ja som naďalej mierila na hlavu rodiny.
"Myslím, že zbrane nie sú potrebné." Dodal. Čakala som kým ostatní stiahnú zbrane. Hneď jak sa pohli, tak som s nimi poslušne zastrčila zbraň za chrbát.
"Ty prosím polož zbraň na stôl." Povedal hlava rodiny hladiac mi o očí. Zneistela som. Na chvíľu som sa pozrela na Davida. Boli v presile. Hlava rodiny videl vo mne nedôveru.
"Neboj sa, nebude sa tu po nikom strieľať, pokiaľ budete robiť to čo poviem." Radšej som poslúchla a položila zbraň na stôl.