Zrodená mafiánka DOKONČENÉ Č. 1

Vzdávam sa

Rýchlo som vytiahla zbraň a vystrelila po Martinovi. Strelila som mu ho hlavy. Nestihol reagovať. Z auta hneď vystúpil jeho kolega, ktorého som tiež hneď zabila. Ich nohy sa uvoľnili a spadli na zem. Na to som spozornela na ďaľších dvoch, ktorí mali hliadkovať. Naštastie jeden si rýchlo odskočil na "malú", vďaka čomu som mala nádskok a vedela sa venovať druhému. Stál za autami. Dva krát po mne strelil no netrafil ma. Hneď po prvom výstreli som sa s Davidom prikčila. Po druhom výstrele som ale reagovala, lebo som vedela že už nemám toľko času. Druhý už vyliezal z lesa. Ten čo bol za autami, som zabila na druhý pokus. Posledný ma stihol trafiť do ruky naštastie to bol škrabanec. Jeho som trafila až na tretí pokus, lebo utekal do strán. Prvý raz som zabila ľudí. No nevŕtalo mi to hlavu. Bola to len sekundová myšlienka. Nebol čas to predýchavať. Myslela som predovšetkým na Davida. Rýchlo som k nemu dobehla. Na tričku pri srdci bola krv. David si to tam rukou pridržiaval. Počula som, ako v pozadí znejú sirény. Aj keď som ich počula, vedela som, že to David neprežije. Bože prečo? Prečo on? Prečo ja? Koľko blízkych eštete musím stratiť? Ja ho milujem prosím neber si ho, jeho nie. Do mojich očí sa hrnuli slzy.
"Strašidielko neplač. Bude to dobré." Zašepkal.
"Nie nebude. Viem čo vidím, ty umieraš."
"Čo som ti sľúbil v aute?" Povedal a chytil ma za ruku.
"Že ma nikdy neopustíš." Rozplakala som sa. Videla som ako z posledných síl dýcha. Sanitka už bola pri nás. Záchranári rýchlo vystúpili a pozreli sa na Martina a na Davida. Medzi tým som zdvihla telefón, ktorý mi dlho zvonil. Začala som s pravú ruku hovoriť po nemecky. Našťastie to pravá ruka zavolala políciu a sanitku. Nemusela som im dávať žiadne informácie. Kolega potom pristúpil k druhému kolegovi ktorý stál pri Davidovi.
"Tí štyria to neprežili." Povedal. Vôbec si ma nevšímal, aj keď bolo očividné, že som ich zabila ja.
"Ani tento nemá ďaleko od smrti. Už moc stratil krvi, možno ani cestu do nemocnice neprežije." Povedali nahlas. Mysleli si, že im nerozumiem. No keď to povedal moje ruky sa roztriasli a začala som ešte viac plakať. Dávida naložili do sanitky a ja som hneď sadla do auta. Hneď som zamierila domov. Davidová mama sa mi snažila dovolať. Na tretí raz som jej zdvihla. Povedala mi, že jej z nemocnice volali, že sme mali ťažkú autonehodu. Vraj Dávid je na tom až tak zle, že doktori mu nedávajú žiadne nádeje. Celý hovor preplakala.  Akurát šla do nemocnice. Ja som jej povedala, že som tam ostala kvôli policajtom, pri tom, som už bola pri Trnave. Nič netuší. Všetko sa ututle. Ako vždy. No ja nedokážem zabudnúť. Moje šťastie odišlo. Prišla som domov a hľadela na naše fotky. Nechcela som viac žiť. V mojom srdci som cítila len bolesť. Slzy mi tielki po líci. Začala som si spomínať na naše krásne časy. Nechcela som prežiť ďalšieho milovaného smrť. Zobrala som si lekárničku, kde boli silné lieky. Vytiahla som fľašu tvrdého alkoholu. Chcela som sa zabiť. Ja už nechcem žiť môj skurvený život. Dala som si päť tabletiek do dlane a zapila ich vodkou. Fľašu som zobrala do ruky a šla na terasu. Akurát zapadalo slnko. Vždy som sa rada pozerala s Davidom na západ slnka. Vždy ako sme to stihli, tak sme spolu sedeli, túlili sa k sebe a sledovali najkrajší výhľad. Teraz som tu sama. Navždy budem sama. Zapálila som si cigaretu, z ktorej som si potiahla dva krát a zase si odpila z vodky. Ani už neviem ako, ale keď som si chcela dať ešte glk fľaša už bola prázdna. No aj tak mi moje srdce stále krvacalo. Nedokázala som prestať plakať. Čakala som, že kedy mi zazvoní telefón a niekto mi oznámi, že je Dávid mŕtvy. Preto som ho radšej letecký režim. Pozerala som sa na displej. Mala som tam fotku s Davidom. Bolo to na tom hrade, s krásnym výhľadom. Bozkávali sme sa. Pomaly ma to začalo strašne unavovať. Už to zaberá. Nebranila som sa spánku. Konečne to ukončím. Okúsila som šťastie a zaplatila som za to. Už nechcem trpieť. Už nie.