Zrodená mafiánka DOKONČENÉ Č. 1

Som mafiánka

Ako som sa stretla s Davidom, samozrejme, že sa ma Dávid opýtal na pravú ruku. Možno sa zľakol, že e to môj chalan, keďže som sa tak pekne obliekla a namaľovala. Po menšom rozhovore s pravou rukou, som stále nad tým myslela, čo mi hovoril na mojej ulici. Najviac mi to vŕtalo hlavu pri venčení kde som mala na to dostatok priestoru. Ani v sprche som nemala od toho pokoj. Nikdy by som nepomyslela, že sa niekedy tak dobre porozprávam s pravou rukou. Vždy mi prišiel ako drsný chlap, má okolo 30 od dvadsiatich rokov je ženatý so svoju ženu a má sedemročn ú nádhernú dcérku, na ktorú dáva neskutočný pozor a ke vidieť, že ju miluje. Manželkinom bruchu už rastie jeho syn. Myslela som si, že nie je ten typ, ktorý je na lásku a na trápne kraviny. Vždy mi prišiel taký neskutočne zodpovedný a drsný. Pri rozl účení som ho silno objala a poďakovala. Za všetko. Za to, že mi bude kryť chrbát pred hlavou rodiny a za rozhovor. Keďže sme nesedeli dlho v aute, tak mi zo slušnosti ako to každý robil, otvoril dvere na aute. Aj keď som mala a sebe vysoké topánky, oproti nemu som bola maličká. Jeho veľké ruky a objali, čo mi dalo pocit istoty a bezpečia. Keď odišiel, chvíľu som si poplakala ako mi všetci z mafie chýbajú. Tam všetko bolo jednoduchšie, lebo sme boli rodina. Dávid s kamarátmi videli ako som ho silno objala. Pred tým ako som išla odpovedať Dávidovi, zapálila som si cigaretu.

"On je pravá ruka."

"Čo?"

"Dávid, musím ti povedať pravdu. V skutočnosti som Lea Smialová nie Rebeka. Narodila som sa na Slovensku, niekde na východe, ale ako som mala rok, ja a moji rodičia sme sa odsťahovali do Viedne. Boli obaja mladí, otec mal 27 a mama 26. Mali svadbu po maminych dvadsiatich narodeninách, ale poznali sa od jej pätnástich. Obaja starí rodičia, boli od začiatku proti ich vzťahu, aj keď obaja vyštudovali najlepšie vysoké školy. Otec bol právnik a mama detská doktorka. Nedokázali viac znášať, tú neprajnosť voči ich rodičom a sľúbili si, že hneď ako doštudujú, pôjdu do Rakúska bývať. Sľúbili si to v deň svadby, kde prišli len ich kamaráti. Odvtedy sa učili po nemecky, keďže už angličtinu dobre ovládali. Obaja sa spolu učili, písali si po nemecky, komunikovali spolu po nemecky, čiže príchod do Viedne nebol pre nich ťažký. S rodičmi a s celou rodinou ukončili kontakt. Myslím, že doteraz o mne rodina nevie a ani ja neviem ako vyzerajú, koľko mám bratrancov a sesterníc, proste nič. V maminých tridsiatich mali malý domček s menšou záhradou a mamina priviedla na svet mňa. Do mojich dvanástich bolo všetko v poriadku. Boli sme šťastná rodina. Ako obvykle, bola som vonku s mojou najlepšiu kamarátku Sáru. Bola o šesť rokov staršia. Spoznala som ju, cez jej sestru, ktorá chodila so mnou do triedy. Niekedy ju odprevadzala do školy alebo o školy a  keď mám rovnakú cestu k metru, tak som nimi chodila a rozprávali sme sa. Keďže som bola na svoj vek vyspelá, dokázala som si s ňou super rozumieť. Sára mala osemnásť ročného priateľa Martina s ktorým bola dva roky. S oboma som si super rozumela, len s Martinom som sa stretávala len vtedy, keď som sa mala stretnúť aj so Sáru. V ten osudný deň bol s nami vonku. Mama s otcom šli do Bratislavy nakúpiť slovenské potraviny, ktoré som neskutočne milovala. Ako som sa prechádzala s Martinom a so Sáru po Viedni, odrazu mi zavolala sestrička, že moja mama leží v nemocnici po ťažkej autonehode. Mama jej z posledných síl povedala, aby mi zavolala a rýchlo prišla za ňou. Spýtala som sa na otca. On zomrel hneď na mieste. Vraj opitý vodič stratil kontrolu nad vozidlom a vpálil to do nich. Sestrička mi povedala adresu nemocnice, lebo vedela, že to ani mama neprežije. Martin ma tam rýchlo zobral a medzi tým sa ma Sára pýtala, že kde budem teraz bývať, keďže tu žiadnu inú rodinu nemám ani neviem ako sa volajú. V tej chvíli som nedokázala nad tým premýšľať. Jediné čo som chcela bolo vidieť moju mamu. Slzy mi tiekli po tvári akoby som nikdy pred tým neplakala. Mala som len dvanásť chápeš?" Pozrela som sa na Davida. Ešte teraz mi bolo do plaču, akoby sa to stalo včera. On pozorne počúval.
"Myslela som si, že viac nedokážem zo seba vyplakať, ale ako som prišla do nemocnice, kde som uvidela moju polomŕtvu mamu, srdce mi ešte viac puklo. Všade samá krv alebo modrina. Ako som sedela v nemocnici, kým kontrolovali moju mamu, sedel pri mne Martin. Sára šla domov, lebo v ten deň mala cestovať na Slovensko. Na chvíľu som prestala plakať, keďže som už nevládala ani stáť Martin mi ponúkol, že ak nechcem ísť do decáku, čo som určite nechcela, tak mi vybaví jeden pobyt, len to nemôžem nikomu povedať. Najorv som tomu nevedela uveriť ani neviem ako som v tom momente mohla premýšľať nad takými to vecami, keď pár metrov ležala mama, ktorá pomaly zomierala. Každú minútu mohla vzdať súboj a zomrieť. Ako mi to druhý raz navrhol, šli sme rýchlo ku mne domov, aby mama nezomrela, ký m budem v nemocnici, by to nezačala riešiť sociálka. Doma som si rýchlo zbalila veci. Šli sme za Viedeň, kde bola veľká vila. Martin vybavil, aby som tam mohla bývať. Netrvalo mi dlho, aby som si uvedomila, že som sa pridala k mafií. Dokonca k poľskej bolo tam cez tridsať ľudí a ja s Martinom jediný Slováci. Na začiatku som im vôbec nerozumela. Martin ma učil po poľsky, anglicky a ako som začala sa v obchodnej akadémií učiť po rusky, tak on sa hneď začal učiť a keď som sa konečne naučila všetky písmenka písať, keďže to bol len začiatok prvého ročníka, tak nechceli nas hneď stresovať s množstvom učív. Po troch týždňoch, čo sme z toho mali len dve hodiny ruštiny za celý týždeň sme orebrali všetky písmena a pár slovíčok, tak on už ma učil hovoriť plynulo po rusky. On sa dokázal všetko naučiť za pár nocí ak toho bolo teda fakt veľa. Martin bol neskutočne šikovný a inteligentný chalan, preto ho do každej vážnej akcie alebo obchodu bral so sebou hlava rodiny. Teraz je aj na mňa taký pyšný ako bol kedy si na Martina. Hneď ako som prestúpila na školu, premenovali ma na Alexandru Vralatú. Všetci ma hneď prijali do rodiny, aj keď  hlava rodiny s mojím príchodom na začiatku nesúhlasila. Bola som tam prvá baba ako mafiánka, žiadna niekoho frajerka, sestra, sesternica, manželka nič. Oni ni nikdy žiaden obchod neriešili, oni si spokojne sedia v luxusných domov a starajú sa o deti a domácnosť. A to som mala len 12. Mňa tam zobral Martin ako svojho nového kolegu do pomoci. Ako som tam bývala pol roka, Sára zistila, čo sa stalo a že je Martin mafián. Začala mu hrať na city, lebo on spravil všetko, aby mu ona odpustila. Ja som ju za to znenávidela a pokúsila som sa mu otvoriť oči, čo sa mi aj podarilo a od mojich trinástich sme začali spolu chodiť. Dalo sa to čakať, keďže som s ním každý deň trávila čas. On ma naučil sa biť, učil sa so mnou do školy, dokonca ma aj dopredu učil, lebo jeho vždy bavilo učenie. On bol môj vyslovene učiteľ a ja jeho učeň. Všetko čo viem, všetky triky viem len od neho. On bol môj prvý chalan. Lenže pred mojimi sedemnástimi narodeninami, sa mala zvoliť nová pravá ruka, keďže stará už šla do dôchodku. Martin vždy chcel byť pravá ruka a veril tomu, že aj bude, lebo hlava rodiny ho miloval a veril mu. Lenže nakoniec som sa mala stať ja pravou rukou. Vraj preto, lebo za krátky čas som sa dokázala toho veľa naučiť a dosť som im bola prínosom. Martin bol v šoku a s veľkými nervami opustil navždy vilu. Nikdy sa nedozvedel, že aj keď to bola veľká vec, odmietla som to kvôli škole. No tak mi ostala ďalšia diera v hrudi. Zase som celé dni plakala a plakala. Odvtedy sa Martin neskutočne zmenil. Vraj teraz je to fakt jeden bezcitný, arogantný a nespravodlivý hajzel. Naposledy čo spravil, je že zanechal list, kde píše že chce aby som sa pridala do jeho rodiny, čo ja nechcem. Počula som, že zabíjajú hocikoho či je nevinný alebo nie. Tam spravodlivosť naozaj neexistuje. Proste ide si po koristi ako veľká šelma a nič ho nedokáže zastaviť. Boh vie, čo má v pláne so mnou spraviť. Či naozaj chce so mnou spoluprácu alebo ma nechce za zradu zabiť. Preto som sa presťahovala na Slovensko. Aby to hlava rodiny zistila, kým ma on nájde. Dúfam, že to nebude skôr ako štyri roky. Chcem tu dokončiť vysokú školu, keďže už o týždeň tam nastupujem."

Tak konečne ste sa dozvedeli viac o Lee! Až v 21 časti! Dúfam, že vás napínanie bavilo a za každým ste sa tešili na ďalšiu časť. Týmto by som sa vám chcela poďakovať za každú hviezdičku a každý pozitívny koment! Veľmi ma tým podporujete ďalej písať a tešiť sa z každej vydanej časti. Ďalšiu časť očakávajte v stredu :)

Nebojte sa máte sa ešte na čo ešte tešiť! Hra sa ešte len začína.