Zrodená mafiánka DOKONČENÉ Č. 1

Milujem ťa

"Lenže ja nechcem, aby niekto kvôli mne zomrel."
"Čo som ti v aute sľúbil?" Povedal prísne. Ja som mu s hnevom odpovedala.
"Koľko krát sa ma to budeš ešte pýtať?" Chcelo sa mi zase plakať. Bolesť v srdci sa vrátila.
"Odpovedz mi." Dávid vôbec nezmenil tón. Bol na mňa nahnevaný.
"Že ma nikdy neopustíš." Môj hlas sa triasol. Neudržala som to.
"Presne." Povedal potichšie. Podišiel ku mne, hneď ma objal a dal mi pusu na čelo.
"Milujem ťa." Zašepkal mi.
"Aj ja teba." Odpovedala som.
"Navždy ostanem pri tebe. Ak sa vydáš aj na to najbezpečnejšie miesto, tak pôjdem tam s tebou. Od teraz budeme spolu bojovať dobre?" David ma ukľudnil. Chvíľu sme stáli na chodbe a obímali sa.
"Mala by si sa už ísť baliť strašidielko."
"Bože, prečo táto chvíľa nemôže byť nekonečná."
"Raz bude. Neboj." David mi pomohol s balením. Ja som mu podávala oblečenie a on mi to ukladal do kufra.
"A ty si zbalený?" Prerušila som ticho.
"Jakub je u mňa, dal som mu kľúče, aby mi zbalil oblečenie. Každú chvíľu by tu mal byť."
"Čo si povedal mame?"
"Že mi zavolali kamaráti, že chcú ísť niekam na dovolenku a dvaja kamaráti si to rozmysleli, čiže im ostali dva voľné lístky, lebo tie lístky kúpili v septembri. A bolo to lacné tak som nám ich kúpil. Veď obaja máme dobré známky, takže sa nič nestane, keď si dáme chvíľu pauzu od školy."
"A Jakub? Vie to?"
"Áno. Prišiel ma pozrieť do nemocnice. Ako vošiel dovnútra, zavolala mi pravá ruka a povedal mi váš plán. Chcel mi vrátiť láskavosť za informácie. Pravá ruka mi dokázala vybaviť, aby som mohol hneď opustiť nemocnicu. Poprosil som Jakuba, aby ma odviezol k tebe."
"Ja som vedela, že ti nemám dávať kľúče od môjho domu." Povzdychla som sin
"Nuž." Mihol ramenami.
"Nie je to nebezpečné?" Opýtala som sa ustarane a zahladila sa na miesto, kde bol postrelený.
"Neboj sa. Je mi lepšie. Aj tak teraz budem celú cestu sedieť a odpočívať."
"Ach." Povzdychla som.
*Crn*
Pozrela som sa na Davida, ktorý sedel na mojej posteli.
"To bude určite Jakub." Povedal. Šla som otvoriť. Bože čo si teraz musí o mne myslieť Jakub. Nechcela som, aby to niekto vedel. Viem. Mala by som sa k tomu postaviť zodpovedne. No neviem, či chcem počuť ďalšie výčitky. Hneď ako som otvorila dvere, Jakub ma v momente objal.
"Ty si vážne chcela zmiznúť bez rozlúčenia?" Povedal mi Jakub s úsmevom. Zo srdca mi padol obrovský kameň. Za ním stála Veronika.
"Prepáčte mi to."  Povedala som im. Veronika ma s úsmevom objala. Toto som vážne nečakala. Čakala som hocijakú negatívnu reakciu, ale toto nie.
"Ty kokos ty si vieš rýchlo zohnať auto. " Prekvapená Veronika sa prihovorila.
"A aké fajnové však." Zasmiala som sa.
"Rebeka otvoriš mi prosím tvoje auto, nech naložím Davidove kufre do auta?" Poprosil ma Jakub.
"Jasne, pomôžem ti." Musím sa s ním porozprávať v súkromí. Povedal pravdu Veronike?
"Ja spravím kávu, rýchlo ju vypijeme a môžte vyraziť." Zakričala Veronika.
"Dobre. Ďakujem" Super. Všetko ide tak, jak má. Zo šuflíka na chodbe som vytiahla kľúče od Volkswagenu. Rýchlo som dobehla k mojmu autu, kde už ma Jakub čakal. Odomkla som auto a on hneď otvoril kufor a začal nakladať kufre. Pozrela som sa na Jakuba a vážne sa ho spýtala.
"Ona to vie?"