Zrodená mafiánka DOKONČENÉ Č. 1

Som Rebeka.

Už som tu nejaký týždeň, ale príde mi to ako večnosť. Neviem čo už mám od nudy robiť. Dom je piko- belo uprataný, že ani Monk nemal tak čisto ako mám ja teraz. Stále dookola si púšťam hudbu. Najčastejšie poľskú, aby som mala pocit, že chalani sú pri mne, aj keď od nášho odlúčenia sme sa vôbec nepočuli ani nevideli. Je to úplný nezvyk. Nikdy som neraňajkovala sama, lebo vždy bol niekto v kuchyni a teraz ani neraňajkujem, keďže ma samú sedieť v kuchyni nebaví. Jediné ktoré majú z toho výhodu, sú baby, lebo ich neustále venčím, keďže dva krát cvičiť za deň by sa nemalo. Aspoň niekto tu je so mnou. Každý deň hladím do telefónu, či sa náhodou nezavolali alebo nenapísali, aj keď si pri tom uvedomujem, že ma nemôžu kontaktovať.

Dneska som sa rozhodla si zajazdiť na motorke. Obliekla som si tmavozelené tielko s trocha väčším výstrihom, čierne kožené rukavice, čierne krátke kraťase a tmavočervené číňanky. Moje rovné, tmavohnedé vlasy  som si zaviazala do copu, aby mi boli pekne vidieť náušnice. Jednoduché náušnice s priesvitným kamienkom vo tvare štvorca. Ako som išla, pri parku stál jeden starší chalan, ktorý sedel tiež na rýchlej motorke. Namiesto toho, aby som šla stále rovno, jeho mávanie ruky ma doviedlo, aby som vedľa neho zastavila. Dala som si dole prilbu.

"Nečakal som, že si taká kočka trúfne na takú mašinu." Pousmial sa chalan. Môže mať okolo 25 rokov. Má krátke ostrihané vlasy. Ako aj vlasy tak aj oči má tmavohnedé. O trocha je odo mňa vyšší a tiež má vypracované telo. 
"Zázraky sa dejú." Pousmiala som sa.

"Nechcela by si si niekedy zapretekať? Ak si teda na to trúfaš." Jemne ma postrčil.

"Jasné. Môžem aj teraz, aj tak nemám čo robiť." Pousmiala som sa.

"Super! Len počkáme na jedného môjho super kamaráta. Má sedemnásť, čiže na motorku síce ešte nemôže, no má vodíčak na skúter, ktorý si spravil už v pätnástich, čiže doteraz sa uskromňuje skúteri. Snáď do konca leta spraví vodičák na motorku, aby stihol sa ešte poriadne na motorke vyblázniť."  Medzi tým, ako mi to hovoril, si zapálil cigaretu. Hm, super, s mojou vekovou kategóriou som sa ešte nerozprávala. Len som staršími, keďže som bola všade tá najmladšia. Bude to zaujímavé.

"Hm. Dobre. A kam chceš ísť si zajazdiť? Ehm... prepáč doteraz nepoznám tvoje meno." Prižmúrkla som s očami na neho.

"Som Jakub. Prepáč zabudol som sa predstaviť. Inak z kadiaľ si?" Milo sa na mňa usmial a podal mi ruku.

"Rebeka. Som z východu, nedávno som sa sem prisťahovala."

"Nie si náhodou tá Polka, ktorá býva na Dávidovej ulici? Dávid, to je totižto ten môj kamarát, čo s nami ide." Otočil sa, aby videl do zadu.  "Ach ešte nejde." Dodal, potiahol si z cigarety a zas sa sústredil na moje oči.

"Je to možné, milujem poľský rap." Dodala som a pozrela som sa s ním do zadu. Medzi tým mi ukázal jednu fotku, kde bol s ním David. Vysvetľoval mi ako a kde spolu jazdia, aby obaja zabili čas. Tri kráť za týždeň niekam zájdu, popozerajú si prírodu, v nejakej dobrej reštaurácií sa najedia a idú domov. Na fotke obaja stáli pred motorkou a skrútrom, za nimi bol krásny výhľad na západ slnka zapadajúce do kopcov. Obloha bola krásne zafarbená s jemnými farbami: rúžovou, žltou a oranžovou. Pozorne som sa zahladila na Davida a postupom času si uvedomovala, že to je on. Ten pekný chalan z mojej ulice. To nemyslíš vážne. On má len sedemnásť? Ježiš, mne sa naozaj zapáčil sedemnásť ročný chalan? Ja som si bola istá, že môj vkus je na starších chalanov.

"To nie je ten, čo chodí s tú peknú blondínku? Vyzerá staršie ako na sedemnásť." 

"Takže si si ho všimla. No ktorá baba si ho nevšimla, on je tu v dedine známi ako veľký lámač sŕdc, lebo od pätnástich je leb s Natáliu. To je tá pekná blondínka. Dovtedy nemal žiadne iné dievča, pri tom po ňom išlo dosť, ale hneď ako Natália zistila, že idú po Dávidovi, tak sa im povyhrážala, lebo jej ocinko je policajt, jej starší brat veľký bitkár a ona je v dedine dosť známa a populárna, čiže sa aj tým dievčatám povyhrážala, že im zničí povesť, lebo pri nej sa stačí raz rozkecať, niečo súkromné povedať a už to využije proti tebe."

"To odkiaľ vieš?" Začudovala som sa. 

"Keďže sa ja s každou Davidovou kamarátkou skamarátim, tak mi potom plačú na ramene."

"Ty ju nemusíš však?"

"Akceptujem ju, lebo je to priateľka môjho najlepšieho kamaráta a s tými babami to nikdy dlho nevydržalo, pár krát sa ozvali, aby sa opýtali na Dávida a potom postupom času prestali písať. Ešteže ja som so svoju spokojný." Povedal a ukázal sobášny prsteň na ruke. "Ale inak by som tú špinu zakopal, keby ju toľko David neľúbil." Vtom sme obaja započuli skúter. Obaja sme sa otočili a videli sme ako sa Dávid k nám na svojom skútri približuje.