Zrodená mafiánka DOKONČENÉ Č. 1

Nový domov

Nevedela som sa dočkať svojho nového domu. Stále som nevedela uveriť, že naozaj idem sama bývať na Slovensko. Do malej stratenej dedinky, kde je známe, že kamery tam nepotrebuju, lebo babky z kostola všetko vyčekujú. Im nič neuknice a ich pozorovacie stanice sú ich okná z ich vlastného domova.
"Konečne sme tu chalani!!" Zkríkla som odradosti a začala jemme buchat po volante ako som zbadala tabuľku VITAJTE V ZELENČI. Menšia radosť začala skorej, ako som prechádzala cez Hrnčiarovce.
"No dobra, teraz naozaj všetci musíme hovoriť pekne po slovensky, aby si Šaňo zvykol na slovenčinu." Povedal Kacper ktorý sedel vedľa mňa.
"Pozor ona je Rebeka!" Skríkol Kevin, ktorý sedel za ním.
"U nás ostane Šaňo. Dlho ním bol tak aj ostane." Doplnil ho Kacper.
"To je jedno chlapci. Budem reagovať na obe mená." Zasmiala som sa.
"Ale len pri nás. Pri druhých to bude nebezpečné." Dodal Dominik.
"Hej viem." Prikývla som. A na to ma začali navigovať ma moju ulicu. Pred križovatku sme zastavili. Dalo sa ísť len do prava alebo rovno. Na pravej strane bol smer k mojej ulice a rovno bol smer na výhoň. Za križovatkou stáli chalani, ktorí sedeli na svojich bicykloch.
"Dobre teraz sa vymenime a zaviažeme ti oči. Hlava rodiny to tak chcela." Ako som sa s Kaceprom vymienala, za nami zastavili naši a začali kričať: "No čo tešíš sa na nový domov?" A ja som len od radosti prikývla a Kevin, ktorí s nami vystupoval, mi zaviazoval šatkou oči. Pomohol mi nastúpiť do auta a len som citila tlak ako sa auto zase pohlo. Chalani si robili zo mňa srandu a začali ma štipat po celom tele, lebo som sa nemohla konečne brániť. Nejazdili sme dlho ani nie tri minúty, len sme raz zabočili do prava a potom do ľava. Zastavenie auta mi priniesol ďalší adrenalín. Ani neviem už ako som vystúpila, ale hneď ako som začala znova vidieť tak som skoro odpadla. Nádherný malý domček. Bola tam malá bránka. Pred domom bolo všetko z betónu. Hneď vedľa na ľavo domčeka je garáž. Dom je v bielej farby ako aj dvere a okná. Strecha je čierna. Z predu tam sú dve okná. Jedno medzi garážou a vchodnými dverami a druhé na boku vpravo vedľa dverí. Ako som vošla dovnútra, na chodbu zakrila som si ústa dlaňami. Stále som tomu nevedela uveriť. Chodba bola maličká. Bol tam krásny tmavý nábytok so zrkadlom, botnikom a vešiakom. Otvorila som dvere a na pravej strane je obývačka. Na ľavej stena s dvoma dverami. V jednej je zachod s umývadlom a v druhých veľká vaňa, kde by sa zmestili aj dvaja ľudia, stála vzadu v rohu vedľa nej práčka, oproti vane umývadlo, zrkadlo, pod umývadlom plastový kôš na prádlo, vedľa umyvadla bola opreta o stenu veľká úzka biela skriňa, kde si budem dávať šampóny, make up atď. Za obývačkou je fitnes. Aj vo ville sme mali menšie fitnessko, ja som tam s Martinom každý druhý deň trénovala. Aj tu som mala bežiaci pás, mech na boxovanie a činky. Viac nepotrebujem, lebo najradšej cvičím sama bez pomocou mašiny. Bežiaci pás využívam na kráčanie. Nadstavím si ho do strmého kopca a kráčam 15 minút. Vedľa chodby na pravej strane bola moja izba. V nej su dvere do garáže. Mám tu veľkú manželskú posteľ. Veľký stolík v tvare L. Nad stolom je okno. Hneď vedľa dverí z ľavej strany je po veľká skriňa ktorá končí po menšiu chodbičku. V chodbičke sú dvere do garáže. Za obývačku sú dvere od záhrady. Už tam mám zasadené bilinky a aj stromy. Záhrada je veľká a krásna. Hneď za dverami je posedenie. Na terase je pleteny set z dreva stojaci na dlážkach. A za plotom je oplotená záhradka so zeleninou. Krajší dom som si ani predstaviť nemohla. Nikdy som si nepredstavovala, že skončím na Slovensku ani vtedy som tomu nemohla uveriť, aj keď mi to hlava rodiny ponúkla. Myslela som si, že to je len sen ako aj ten list.