Za pár minút sme stáli pred pizzeriou. Vošli sme dovnútra a sadli za najbližší stôl. Objednal pre nás jednu obrovskú šunkovú pizzu a sadol si ku mne. Sedeli sme tam asi hodinu, smiali sa a rozprávali až kým...
Až kým sa dvere neotvorili a v nich nestál on. Môj úhlavný nepriateľ. Človek, ktorého z celého srdca neznášam. Človek, ktorého by som najradšej odstránila zo svojho života. Cameron Dallas.
Úsmev mi z tváre v sekunde zmizol. Blake sa pozrel na mňa a potom za seba. Úsmev mu z tváre zmizol takisto hneď keď ho uvidel.
,,Chceš odísť?" opýtal sa a ja som len nemo prikývla.
Zaplatili sme a postavili sa zo svojich miest. On sa na nás stále upriamene pozeral. Ja som hľadela stále pred seba. Blake mi bol v pätách. Avšak, ani som sa nenazdala a bola som na zemi. Celá pizzeria sa otočila mojim smerom a sledovala ako ležím rozcapená na zemi.
,,Niekto nám tu nepozerá pod nohy" uchechtol sa a pohŕdavo na mňa pozrel. Blake mi pomohol vstať a ja som vybehla z pizzerie so slzami v očiach.
Sadla som si na najbližšiu lavičku a zhlboka dýchala, aby som zabránila slzám, ktoré chceli opustiť moje očné jamky. To sa mi však nepodarilo. Veď, prečo by aj malo? Smola a nešťastie ma nikdy neopustia. Hlavu som si strčila do dlaní a úplne sa rozplakala. Nechcela som, aby ma Blake takto videl, ale nič sa robiť nedalo.
Sadol si ku mne a objal ma okolo pliec. Zdvihla som hlavu a objala ho. Hlavu som si položila na jeho plece zatiaľ čo ma hladil po chrbte.
,,Bude to dobré" povedal.
,,Nie, nebude to dobré kým odtiaľ neodídem, alebo kým neodíde on" povedala som a povzdychla si.
,,Bude to dobré" zopakoval a zatriasol mnou.
Pozrela s som sa na neho a usmiala sa. Mám ho strašne rada. Oprela som si hlavu o jeho rameno a chrbtom ruky utrela zvyšné slzy. Potom sme tam už len v tichu sedeli, až kým sa nezačalo stmievať. Obaja sme sa postavili a vybrali smerom ku mne domov. Blake sa totiž rozhodol, že ma odprevadí až domov. Za pár minút sme tam boli.
Stáli sme pred vchodom môjho domu a pozerali na seba. Po dlhej dobe som sa usmiala a on mi znova postrapatil vlasy. Ja som si ich, ako inak, znova upravila a on sa zasmial.
,,Dúfam, že budeš v pohode zlato" povedal a ja som sa na plné hrdlo zasmiala. Zbožňovala som keď mi tak hovoril.
,, Rozkaz" povedala som a on sa usmial tiež.
,,S úsmevom ti to ide viac" povedal a pousmial sa.
Cítila som, ako mi červeň stúpa do líc, a v tej chvíli som bola rada, že sa už stmievalo.
,,Tak ahoj zajtra "povedala som a objala ho. Pevne ma stisol a rozlúčil sa so mnou.
Stál tam, až kým som sa nestratila za dverami môjho domu.
Vyzula som sa a ako telo bez duše dokráčala do svojej izby. Prečo mi tak znepríjemňuje život? Prečo si vybral mňa? Čo som mu kedy spravila? Tieto otázky mi po hlave behali stále dookola. Nechápala som jeho postoj ku mne. Čaká, že mu budem dvoriť alebo mu padnem k nohám? Ak mu ide o to, tak má smolu. Jemu k nohám nepadnem nikdy.
Keď som prekročila prah mojej izby, hneď som za sebou aj zamkla. Prezliekla som sa do nočného úboru a to do teplákovych nohavíc s pokémonom a veľkého čierneho trička. Odlíčila som sa, rozpustila vlasy, umyla zuby a ľahla si na posteľ. Rozcapená na celej posteli som sledovala biely strop nado mnou. Vonku už bola tma, no nočný svit to tu trochu osvetľoval. V dome bolo až strašidelné ticho a tak som sa postavila z postele a namierila si to do kuchyne.
Zišla som dolu schodami a naslepo si našla cestu do nej. Nahmatala som vypínač a zapla svetlo. Chvíľu som ostala stáť na mieste s privretými očami kým si zvykli na silné svetlo. Potom som z poličky zobrala pohár a s chladničky vytiahla pomarančový džús. Naliala som ho do pohára, oprela sa o linku a napila sa. Pohár som následne položila do drezu, vypla som svetlo a pomalým krokom vyšla schodami do svojej izby. Tentokrát som už dvere nechala odomknuté. Povzdychla som si, odkryla perinu a ľahla si. Schúlila som sa do klbka a zakryla sa až po krk. Dnešný deň nemohol skončiť depresívnejšie.
________________________________
Vítam vás u novej kapitoly. Dúfam že sa páčila ❤
Ďakujem za každý vote a koment 😇
Thanks for all suport😅❤
VikinessDallas🙊
