Blake udieral Camerona a Cameron jeho. Bála som sa o Blakea. Nikdy sa nebije a ani sa nikdy nebil.
,,Ešte raz sa jej dotkni a zabijem ťa!" kričal Blake a udrel Camerona päsťou do tváre. Cameron si utrel krv, ktorá mu tiekla z nosa a udrel Blakea do brucha. To už som nevydržala a rozbehla som sa k nim.
Potiahla som Blakea preč od Camerona a postavila sa k nemu tvárou tvár. Tiekla mu krv z nosa a mal rozbitú peru i obočie.
,,Prečo si to urobil?" opýtala som sa ho a hlavu mu chytila do dlaní.
,,On ti nebude ubližovať" povedal a pozrel na mňa ustaraným výrazom.
,, Ani tebe" povedala som a otočila sa smerom na Camerona, ktorý sa k nám blížil.
,,Ty si mu to povedala? Vyžalovala si sa svojmu kamošovi buzerantovi? Prečo mi teraz tú hubu nerozbije ako si povedala?" opýtal sa a štuchol do Blakea. Blake sa do neho išiel znova pustiť, no ja som ho zastavila.
,,Nie, nechaj ho" povedala som ,,chce ťa len znova vyprovokovať a nechcem, aby ti viac ublížil" Povedala som a chytila som ho za ruku. Pozrel sa na naše ruky a potom na mňa.
,,Ja...Prepáč ja... Nemôžem.." povedal, vytrhol sa mi a bez slova odišiel. Cameron už tam nebol. Ani som si nevšimla kedy stihol odísť, ale som len rada. Neznášam ho. Zničil mi celý môj život. Dokonca ničí aj život mojich priateľov. Zničil všetko.
Nevedela som čo robiť. Len som sa pohla a čakala kým ma nohy zavedú domov.
Domov som prišla ako telo bez duše. Avšak, čakalo ma tam jedno veľké prekvapenie.
,,Ocko, Mami? Ako to, že ste doma?" opýtala som sa a išla ich objať. Ocko mi dal pusu na čelo a mama ma pohladila po vlasoch.
,,S ockom sme sa rozprávali, že tebe a Jackovi nevenujeme dostatok času. Tak sme sa rozhodli, že si urobíme spoločný rodinný výlet" povedala mama a objala ocka. Nálada sa mi ihneď zlepšila.
,,A kedy ideme?" opýtala som sa s úsmevom.
,,Pôjdeme zachvíľu, len čakáme na Jacka, už je na ceste" povedal otec a pozrel na hodiny na stene.
Konečne ideme niekde spolu. Takto pohromade sme spolu už dlho nikde neboli. Už si to pomaly ani nepamätám.
,,A kam to vlastne pôjdeme?" opýtala sa celá natešená.
,,Pôjdeme na našu chatku. Už sme to tam strašne dlho nenavštívili" Povedala mama a usmiala sa.
,,Prikývla som a konečne sa pohla z miesta smerom do svojej izby. Bude to neazabudnuteľný výlet.
Tak zas, tento deň možno nebude až taký zlý. To som si však iba myslela. To čo sa stalo, zmenilo môj život aj život môjho brata úplne od základov...
••••••
Keď som už bola pripravená a bol doma aj Jack, boli sme pripravení na cestu. Všetci sme boli šťastní.
Šťastní, že sme znova spolu, a že si spolu znova užijeme nejaký spoločný výlet.
Všetci sme do auta nasadli v dobrej nálade. Mama s ockom sedeli vpredu a ja a Jack vzadu. Otec zapol naše staré obľúbené pesničky a všetci sme spievali. Pomaly sa začínalo stmievať a my sme boli už asi v polke cesty. Úplne som zabudla na všetko zlé čo sa mi v ten deň aj celý tento týždeň stalo.
Potom sa však stala tá osudná vec. Ani sme sa nenazdali a do nášho protismeru sa na nás vyrútila motorka. Ocko sa snažil havárii vyhnúť tak v rýchlosti strhol volant čo najviac doprava. Potom si už pamätám len strom pred nami a úplnú tmu.
O dva dni:
,,...matka je vo vážnom stave, nažive ju držia už len prístroje, na ktoré je napojená. Otec namieste umrel. Prežili len deti, ktoré sedeli na sedadlách vzadu. Obe sú v stabilizovanom stave. Nehodu vraj spôsobil motorkár, ktorý sa pred nimi nečakane zjavil. V krvi mu bolo nadmerané 2,0 promile alkoholu" Nejasne som počula hlas akéhosi muža v telke. Všetko ma bolelo, nevedela som pohnúť rukou. Nevedela som ani kde sa nachádzam. S bolesťou som otvorila oči. Pomaly som sa poobzerala okolo seba. Ležala som v bielej miestnosti. Došlo mi, že to asi bude nemocničná izba. Môj zrak sa upriamil na telku, v ktorej priemietali obrázky mňa, ocka, mamy a Jacka. Vtedy sa mi spomienky vrátili. Spoločný výlet. Nehoda. Motorkár. Strom a tma. V krku som zacítila hrču, ktorá sa drala na povrch. Nevedela som kde je ocko, mamka ani Jack. Bola som sama a strašne som sa o nich bála.
Pozrela som sa na ruku, ktorú som mala v sadre. Chytila som si hlavu, ktorá ma nesmierne bolela. Mala som ju obviazanú. Pomaly som sa posadila a snažila sa postaviť na nohy. Bolesť ma však prinútila sa opäť posadiť. Potom sa však otvorili dvere a v nich sa ocitla sestra.
,,Slečna Skeensová. Vy ste sa prebrali!" povedala a pribehla ku mne.
,,Musíte ostať ležať" povedala a pomohla mi si späť ľahnúť.
,,Ja musím vidieť svojho brata a svojich rodičov" povedala som a jej výraz tváre na chvíľu zamrzol.
,,Zavolám doktora, ostaňte ležať" Povedala a vytratila sa z izby. Strašne som sa bála. Chcelo sa mi plakať, kričať chcelo sa mi všetko naraz. Nevedela som čo presne sa stalo, nevedela som vôbec nič.
Znova sa otvorili dvere, no teraz v nich stála sestra aj s postarším pánom, ktorý mal na sebe biely plášť a na nose okuliare. Mal už našedivené vlasy a robila sa mu plešinka.
,,Dobrý deň" Povedal s úsmevom a postavil sa k mojej posteli.
,,Som rád, že ste sa konečne prebrala. Boli ste v bezvedomí dva dni" povedal a ja som na neho vyvalila oči. On si čosi zapísal do zošita a pozrel späť na mňa.
,,Chcem vidieť svojich rodičov" povedala som a zahľadela sa na neho. Sadol si ku mne na posteľ.
,,Obávam sa, že to už nebude možné" povedal a pozrel na sestru, ktorá tam stála zo smutným a zároveň nečítateľným výrazom tváre.
,,Vaši rodičia tú nehodu, bohužiaľ, neprežili. Vaša mama umrela pred hodinou. Už sa nám ju nepodarilo zachrániť. Váš brat leží o pár izieb ďalej" povedal a chytil ma za ruku.
Toto nemôže byť pravda. Musí si zo mňa strieľať. NEMÔŽE to byť pravda. Moji rodičia nemohli umrieť. To nie! Rozplakala som sa. Začala som plakať. Kričala som a preklínala celý svet. Preklínala som toho prekliateho motorkára, ktorý tú nehodu zapríčinil. Sestra si s plačom sadla ku mne z druhej strany a začala ma hladiť po chrbte. Prečo sa to stalo? Prečo som prišla o dvoch ľudí, ktorí pre mňa v živote znamenali úplne všetko? Strašne som chcela vidieť Jacka. Chcela som ho mať pri sebe. Ostal mi už len on. A Blake..
______________________________
😶😶😶😶
Pokašľala som to. Myslím že som to pokašľala.
Aký na to máte názor vy? A ako myslíte že bude príbeh pokračovať?
Ďakujem za všetky vote a komenty 😶
Mám pocit že sa z tejto kapitoly ochvíľu rozplačem i ja 😭😭
Venujem: Barbara3451 ❤❤❤
VikinessDallas
