Neskoro prebudená

Časť 1

,,Teraz čo ? No ?!! Čo teraz ?" Kričím. ??Počuje ma tu vôbec niekto ? Už ani čerti ma nechcú ???! To som dopadla !" ,,Rozmýšľaj ! Čakaj !" vravím si. Možno niekto príde. Bojím sa. Bude to čert ? Boh ? Asi len niekto, kto ma tu vyzdvihne. Oh...aj po smrti som ostala taká...no...sranda...Aspoň ma konečne nič nebolí. ,,Kam ísť ?"pýtam sa hlasno. ,,Ja som ešte nikdy nebola mŕtva ! Pomôže mi už konečne niekto ?! Je tu ešte niekto taký múdrejší mŕtvy, ako som ja ?" Nemám info, čo robiť v prípade núdze - smrť. Zrazu som mala pocit ,že tu niekto pri mne stojí. Akoby ten môj šiesty zmysel, ktorý ma prenasledoval aj počas môjho života. Cítim to. Niekto sa na mne super zabáva. Má z toho srandu, že neviem, čo mám robiť. No nech sa baví. ,,Musím niečo vymyslieť !" vravím si. ,,No počkaj ! Zistím kto si !"pomyslela som si. ,,Nech to bude čokoľvek, zabiť ma už nemôže ! Veď som mŕtva ! Mŕtveho sa zabiť nedá ! Asi...možno hej !"pomyslela som si. ,,Je tu niekto ?"pýtam sa ticho. Mám strach, kto je pri mne. Počujem len hluk ulice. No počujem stále ten čudný šuchot neznámeho. Cítim ho. Čakám. Cítim, že sa blíži. Mám strach, kto príde. V telke som toho videla až až.... čaká ma...odnesie ma...unesie ma...vezme ma...zatratí ma...Počkám. Osud... ,,No vitaj !"ozval sa hlas. Zľakla som sa, no niečo mi vravelo, aby som prekonala strach. ,,Už je tu ! Ako sa skryť ? Aj tak ma nájde ? Aha ! Som hlúpa ešte aj po smrti !" Chvíľu som váhala. No napokon som povedala potichu, so strachom: ,,Ďakujem." Chvíľka ticha. Čakám. Mám plno otázok, no ....zasekla som sa. Mám strach ďalej pokračovať. Nepýtam sa. Mama ma učila nič sa nepýtať od mŕtvych, alebo duchov....To je jedno. Keby som bola živá, určite by som bola teraz od strachu znova mŕtva. ,,Neboj sa ! Je to zbytočné." povedal mužský hlas. ,,Už sa nemáš čoho báť !"pokračoval. ,,Tvoj život bol celý o strachu z niekoho, niečoho. Je koniec ! Ja som tu preto, aby si sa už prestala báť a obviňovať sa ! Rozumieš ?"povedal nežným hlasom. Prestala som sa báť. Jeho hlas pôsobil milo. Ako človek, ktorý mi chce naozaj pomôcť. ,,Čo teraz ?"myslím si. ,,Má pravdu!Ozvem sa už?!"pobádam sa.,,Rýchlo,kým neodíde!

"Možno je to jediný...neviem kto,čo...čo ma vníma.Vidí.
,,Ozvi sa,ty hlúpa!" vravím si.
,,Ahoj,či dobrý neviem čo,prepáč.No ďakujem"!konečne to zo mňa vyliezlo.
,,Konečne,mladá dáma!Bolo načase!Stále si toľko zvažovala kontakty s ľuďmi?"povedal neznámy a sladko sa zasmial.
,,Oh,hanba!"pomyslela som si.,,Určite ma pozná!Odkiaľ by vedel,aká som?To je hrozné.Ako sa vraví:,,Ani po smrti nebudem mať pokoj?...Už nech ma aj čerti berú!"pomyslela som si.
No odrazu sa predomnou objavila malá biela prachová gulička.Začala mi tancovať popod nohami,potom kúsok odo mňa odletela,znova sa vrátila pred moje oči.Cítila som niečo čudné.Akúsi iskru.Neviem to opísať.Pohladenie?Pocit istoty?Kľud?Pokoj?Viem,že som sa prestala v tom momente báť.Nikdy som nič také nevidela.Nedá sa to opísať.V srdci...no mŕtvom...ma akoby tá iskra zasiahla.Utešil ma ten malý klbček prachu.Mala som radosť.
,,No vidíš!Som rád!Konečne cítim kľud a šťastie v tvojom srdci!"odpovedal neznámy.