Neskoro prebudená

Čo teraz?

,,No,čo teraz?"spýtala som sa samej seba.
,,Hlupaňa,odletíš si sama a teraz?"zbabrala som samú seba.
,,Chvíľu posedím.Je tu pekne.Ako dlho som mŕtva?Vo fontáne je voda.Deti sa čľupkajú.
Majú len krátky rukáv.Usmievajú sa.Aj rodičia.Ako sú krásne šťastní.Spolu.
My sme boli takto šťastní....hmmmm....asi len ja a Júlia.Veľa som s ňou chodila von.Milovala vodu,fontánu,kvety,kolotoče....To nám bolo krásne....."dumala som.
,,Tu si!Vedel som,kde ťa nájdem!"vytrhol ma z mojich myšlienok Petrov hlas.
,,Zasa si tu?Teba sa hádam človek nikdy nezbaví!Čo za mnou stále lezieš?Nechcel si mi pomôcť,tak sa zahraj na jesenné lístie!"povedala som zlostne.
,,Prečo na jesenné?"spýtal sa.
,,Oh,padaj!Nerozumieš?Jesenné lístie padá!Tak ty...."nestihla som dopovedať.
,,Áno,pochopil som.Mám padať a nechať ťa.Ale ja nemôžem.Prepáč,že som ti nepomohol.Nemohol som.Mal som prikázané dávať na teba pozor.A už som ťa nemohol ani nikam vziať.Musela si sa sama naučiť premiestniť sa!Podarilo sa ti to.Vidíš?Všetci z toho máme radosť!"natešene povedal Peter.
,,No hej.Keď nie toho čudáka v izbe,sedím tam doteraz bez rúk a bez nôh!"povedala som
,,Heheeeeeee".......zasmial sa sladko Peter.
,,No teba fakt ten humor nikdy neprejde?Vždy ma vieš zabaviť.S tebou sa človek nikdy nenudí."povedal .
,,No...ďakujem.Fakt to bolo smiešne.Mal by si si to predstaviť!Čo,keby niekto prišiel do izby?Trapas!Júlia,kde máte končatiny?"povedala som so sklopeným zrakom.
,,No nič.Už keď si tu....Ideš so mnou?Vezmem ťa,keď chceš.Nemusíš sa zahrať na jesenné lístie.Aj ja ťa ľúbim.Prepáč mi všetko,Peter.Ale keď som zúfalá,idem za svojim cieľom hoc aj do.......neviem kam a cez čo!Jednoducho...to som ja.Prepáč."povedala som.
,,Pokoj,Júlia"....povedal nežne Peter.
Pristúpil ku mne a......pobozkal ma........