*Zaseknutá v minulosti*

Kapitola 30: Theo

Strážnik ma viedol dlhou bielou chodbou, ktorou vládlo zabijacké ticho, rovnako ako všade. Otec mu niečo rozkázal a on hneď zdrapil za lakeť a ja som nemala nič iné na výber, než odkráčať z miestnosti spolu s ním.

,,Keď už si ma uniesol, povieš mi aspoň tvoje meno?" ironicky som sa ho spýtala a prevrátila očami.

Nič neodpovedal a ťahal ma tou nekonečnou chodbou ďalej. Párkrát sme aj zabočili a ja už som teraz vedela, že útek z tadeto by som asi nedala. Bolo to tu hotové bludisko.

,,Vytrhli ti jazyk?" spýtala som sa ho znova. ,,Super, keď sa somnou nebude nikto rozprávať, naozaj sa zbláznim," zamrmlala som.

,,Theo," ticho zamrmlal, takmer pritom ani neotvoril ústa.

,,Čo?" zahrala som, že ho nepočujem.

,,Som Theo," zamrmlal o čosi hlasnejšie so sklonenou hlavou. No stále ma ťahal po chodbe, ktorá stále nekončila.

,,Dobre, Theo. Tak mi povedz, kam ma to vlečieš," rozkázala som mu.

,,K Sheenovej," mrmlal.

,,Sheen má manželku? Čo somnou chce spraviť?" nechápala som.

,,Hej, má. Prezlečie ťa do iného oblečenia," odpovedal, stále potichu a so sklonenou hlavou. ,,A buď ticho, všade sú kamery."

,,Kamery?" zhrozila som sa.

,,Pre prípad toho, že by sa niekto z pacientov rozhodol na útek," povedal.

,,Vonku máte obrovské elektrické steny, nemyslím si, žeby sa to niekomu podarilo," prevrátila som očami.

,,Buď ticho, nemám s tebou hovoriť. Inak to skončí zle pre nás oboch," zavrčal namňa.

Radšej som stíchla a sledovala, ako sme konečne prišli k dverám, ktoré boli samozrejme biele a Theo na ne zaklopal.

Z miestnosti sa ozvalo hlasné 'vstúpte' a Theo ma strčil do dverí. Váhavo som vstúpila dnu a zbadala bielu (prekvapivo) miestnosť, v ktorej stála blonďavá žena vo veku mojej matky.

,,Ďakujem, strážnik. Môžete počkať za dverami," povedala tá žena a Theo zamnou zabuchol dvere. Nechápavo som sa na ženu pozrela.

,,No čo je, chceš aby ťa videl nahú?" zasmiala sa.

Len som nervózne preglgla a obzerala sa okolo seba. Bolo tu oblečenie. Veľa oblečenia. No všetko oblečenie vyzeralo rovnako. Biele nepriliehavé 'šaty' štýlu nočnej košeli.

,,No poď, ja nehryziem," ozvala sa znova tá žena. ,,Nemôžeš predsa zostať v tých tesných dlhých plesových šatách."

,,Kto ste?" prvýkrát som sa ozvala.

,,Som doktorka Sheenová. S mojím manželom si sa už iste stretla," odpovedala.

,,Bohužial," zamrlala som.

,, A teraz. Šup šup vyzliekať," zatlieskala rukami a podišla kumne. Začala som cúvať.

,,Viem sa vyzliecť aj sama," nabrala som kúsok odvahy a odsekla jej.

,,Och, miláčik. Ty si asi zabudla kde si," sklamane si vzdychla.

,,Na mieste, kde nepatrím," zamrlala som.

,,To si myslí každý," súcitne prikývla, no bolo vidieť, že falošné má aj topánky. ,,No na tomto mieste, nemôžeš robiť nič sama."