*Zaseknutá v minulosti*

Kapitola 37: Bojuj

Už ani neviem, ako dlho sme bežali. Bola noc a v celom lese vládla samá tma, čo bol trochu rozdiel oproti bielej psychiatrii.

Keďže sme mali aspoň nejaký náskok, bola tu malá nádej že nás nechytia. No v diaľke som však počula hlasy sirén.

Bola som celá zakrvavená, špinavá a uplakaná, rovnako ako Theo. Ten bol ešte aj postrelený. Ani jeden z nás už nevládal.

Zrazu Theo zastal a oprel sa o strom. Podišla som s nervozitou k nemu. ,,Už nevládzem," vydýchol. Padol na zem tak rýchlo, že som ho nestihla ani chytiť. Z jeho rany sa valila krv. ,,Musíš ísť bezomňa."

,,Ani náhodou," pokrútila som hlavou a rýchlo si čupla vedľa neho. Odtrhla som trochu z tej bielej hovadiny, ktorú som mala na sebe oblečenú a silní pritlačila na Theovu ranu. Bohužial som zistila, že ho postrelili bližšie k srdcu, ako k ramenu.

Theo ma chytil za ruku. ,,Louisa, prestaň."

,,Nie," krútila som rýchlo hlavou. Cez slzy som už ani nevidela. ,,Nemôžem prísť o druhého priateľa v jeden deň."

,,Nemá to zmysel," vydýchol. ,,Ak pôjdem a tebou, chytia nás oboch. Ja skončím v oboch prípadoch mŕtvy a ty sa vrátiš do toho pekla. Mysli trochu. Aspoň jeden z nás to musí prežiť, aby sa dostala táto vec na verejnosť."

,,Nehovor tak, ty donesieš to USB policajtom spolu somnou," zavrčala som na neho. Neustále som sa snažila tlačiť na jeho ranu, no krv tiekla a tiekla. Bolo to nanič, keďže sa mu tam už určite dostala infekcia.

,,Louisa, počúvaj ma," z posledných síl sa snažil hovoriť. ,,Pred štyrmi mesiacmi som sľúbil tvojmu bratovi, že ho z toho pekla dostanem. Svoj sľub som nesplnil. No Jake vedel, že ak sa nám útek nepodarí, o pár mesiacov budeš na jeho mieste ty."

,,Čo?" zalapala som po dychu.

,,Povedal mi, že ťa bude treba zachrániť," hovoril.

,,A tebe sa to podarilo, Theo. Sme vonku, zachránil si ma," presviedčala som ho.

No Theo pokrútil hlavou. ,,Nemyslel, pred psychiatriou."

,,A pred čím?" zamračila som sa.

,,Pred tebou samou," vydýchol. ,,Mal som ti povedať, že sa nemáš snažiť o pomstu. Lebo to ťa nakoniec zabije, Louisa. Túha po pomste."

,,Theo," zamrnčala som. Slzy stále tiekli a ja som neverila, že sa toto práve deje.

,,A že nie všetci ľudia sú zlí," povedal. ,,Máš si uvedomiť, že nie všetci sú ako tvoj otec."

,,To ti povedal?" spýtala som sa.

Theo prikývol. ,,Mal som ti to povedať. Veľmi mu na tebe záležalo. Pred útekom som sa s ním o tom rozprával. Povedal, že ak sa nám to vymkne z pod kontroly a náš útek nevyjde, mám utiecť a počkať na teba. A povedať ti toto."

,,Tak preto si vtedy odišiel," vydýchla som a Theo znova smutne prikývol. Veľmi zrýchlene dýchal. Stratil už naozaj veľa krvi. Ja sama som mala po celom tele samú krv. Nevedela som či je moja, Theova alebo Amandina.

,,Musíš...pochopiť že... som nebol jediný....Jakeov spojenec," koktavo hovoril.

,,Chceš povedať, že je viac ľudí, ktorí sa snažia zničiť môjho otca?" rýchlo som sa snažila zistiť.

,,Áno. Dokonca aj na psychiatrii," vydýchol.

,,Ale kto?" spýtala som sa. No Theo začínal zatvárať oči. ,,Theo! Theo!" žalostne som plakala jeho meno. Nemôže ma opustiť. Nie potom všetkom, čo sa dnes stalo.