*Zaseknutá v minulosti*

Kapitola 17: Dobre

,,Mala by zostať minimálne týždeň v kľude. Obyčajne by som doporučoval aspoň mesiac ničnerobenia, no to by mi asi neprešlo," počula som hlas vedľa mňa.

,,Vylúčené, nabudúci týždeň má prvé preteky tejto sezóny. Nemôže ich zmeškať," rozoznala som hlas môjho otca.

,,Môže znova odpadnúť," počula som znova ten pochybovačný hlas. Usúdila, že je to hlas môjho doktora.

,,Je zvyknutá na takéto situácie. Na tie preteky ísť musí," rozhodol môj otec. Pomaly som začala otvárať oči. Ostré svetlo ma takmer oslepilo.

,,Je hore," oznámil doktor. ,,Pomaly," povedal mi.

Otvorila som oči už úplne a zistila som, že ležím na nemocničnom lôžku pripnutá na infúzie. Vedľa mojej posteli stál môj otec a doktor. Skvelé.

,,Čo sa stalo?" zamrmlala som, celá unavená.

,,Odpadli ste. Testy ukázali, že ste bola už dlhší čas pod vysokým stresom, čo oslabilo vašu imunitu a boli ste dokonca aj chorá. Ten pád to už len dokončil. Vás organizmus sa už nevedel brániť. Pri páde ste si trocha zranili nohu, no to nebolo až také vážne ako to, že ste utrpeli silný otras mozgu," zasvätil ma doktor do situácie. 

,,Ako dlho som tu?" spýtala som sa.

,,Spala si celý deň. Je pondelok," zamrmlal celkom naštvane môj otec, ktorý ma prepaloval pohľadom.

,,Toto je prvý raz čo si ma navštívil v nemocnici, čo sa stalo?" 

,,Nerob si nádeje, len som prišiel vybaviť to, aby ťa pustili už dnes a nabudúci týždeň si stihla preteky," odvrkol.

,,Samozrejem že len preto," prevrátila som očami.

,,Do hodiny vás pustíme, ešte musíme predpísať lieky a nechať Vám infúzie," zasiahol nám do rozhovoru nie moc nadšený doktor a nenápadne odišiel z miestnosti.

,,No výborne. Za polhodinu príde tvoja mama, nech ťa zoberie domov ona," povedal môj otec a následoval doktora.

Odkráčal z miestnosti bez rozlúčenia a nechal ma tam zarazenú sedieť. Moja mama sem príde? No dvere neozostali dlho zatvorené a do miestnosti vstúpila ďalšia osoba. Bol to Noah. Dnes ma tuším už nič neprekvapí. A to som sa len zobudila.

,,Johnsnová," vydýchol a posadil sa na stoličku vedľa mojej postele.

,,Brown," zamrmlala som. ,,Čo tu ty robíš?"

,,Netvár sa tak prekvapene, si tu kvôli mne," zamračil sa.

,,Čiže si tu iba z pocitu viny?" doberala som si ho.

,,Noo..." zaváhal.

,,Vyklop to Brown," uškŕňala som sa.

,,Možno som sa o teba trochu bál. Odpadla si rovno na mojom koni a spadla mi rovno do náručia," zamrmlal. V tom som stuhla.

,,Panebože!" vyhŕkla som a chcela si dať dole všetky hadičky, na ktoré som bola pripojená. Takmer som sa dostala aj z postele. No Noah ma hneď zastavil a stiahol ma späť do nej späť.

,,Čo robíš, Johnsnová?" mračil sa.

,,Kaskáda!"

,,Kľud. Je v poriadku. Acker ju prehliadol, bol som u toho. Prežije," vzdychol si.

,,Ale?"

,,Ma natrhnuté šľachy, nemôže najbližších šesť mesiacov skákať a jazdiť môže až za dva. Ak všetko pôjde dobre," vydýchol.