17-ročnej Louise pripravil život peknú ranu. Zomrel jej brat. Jej rodičia sa rozhodnú, že bude lepšie ak sa Louisa presťahuje k jej otcovi. To však neprebehne bez problémov. Jej otec je totiž majiteľ najväčšej stajne a jazdeckej akadémie na svete...
Stála som za pultom malej predajne. Bolo šesť hodín poobede a mne už zachvílu končila práca. Teda jedna práca. Doma ma čakala ešte ďalšia. Kone sa sami o seba nepostarajú. Ibaže by sa o nich postaral Woody. No o tom pochybujem.
Unavene som si povzdychla, keď z predajne konečne vyšli poslední zákazníci dňa. Moje čierne vlasy boli z celého dňa strapaté z nestáleho pohybu pri presúvaní debieň v sklade a čierne oblečenie na tom nebolo tiež najlepšie. Áno, musela som mierne zmeniť imidž, aby ma ľudia nerozpoznali.
,,Dovolíš mi aspoň dnes odprevadiť ťa domov, Layla?" s nádejou sa spýtal James, ktorý primne celé dni stál pri pulte. Pracoval v tomto obchode rovnako ako ja.
A ešte niečo. Odteraz sa volám Alayla Young. A som tak trochu punk. Ako som k tomu došla? Potreba skryť sa pred celým svetom vás jednoducho zmení.
,,Ja to zvládnem aj sama," pousmiala som sa na neho. Bol to milý hnedovlasý chalan v mojom veku, no niekedy bol naozaj dotieravý. Domov ho priviezť nemôžem. Čo by povedal na tri kone, jedného hyperaktívneho psa a ufrflaného dedka? ,,Ale ďakujem že sa staráš o to, či trafím do vlastného domu."
,,Si tu nová, stratiť sa ešte stále môžeš," povedal.
,,Ver mi, ja sa vo svete nestratím," zasmiala som sa.
James pokrútil hlavou. ,,Ty si naozaj tajomstvo, Youngová," skonštatoval.
Trocha ma pri tom oslovení bodlo pri srdci. Priezviskom ma vždy oslovoval Noah. Ten idiot mi niekedy naozaj chýba. Zistila som, že potrebujem pri sebe mať niekoho, kto si ma doberá a niekedy povie nejakú nevhodnú poznámku alebo nadávku. James je fajn, no je namňa až moc zdvorilý.
,,Ty si tajomstvo tiež," zdvihla som ruky v obrannom geste.
,,Čo nepovieš," zasmial sa. ,,Povedz, čo chceš vedieť. Ja ti narozdiel od teba aj odpoviem."
,,Ako 18-ročný chalan ako ty, skončí na mieste ako je toto?" spýtala som sa. Túto istú otázku som sa spýtala kedysi Diega, keď som bola vo Falkensteine prvé dni. Jeho odpoveď si pamätám dodnes. Áno, aj on mi chýba. Jeho pozitívna energia bola jedinečná.
,,Mama je na vozíku, nemôže pracovať a otec celú rodinu sám neuživí. Mám aj malú sestru. Musel som jednoducho prerušiť školu, aby som uživil rodinu," odpovedal.
,,To je mi ľúto," vydýchla som. ,,Rodičia aj sestra ťa musia mať radi a aj ty ich, keď toto pre nich robíš."
,,Rodina je základ," povedal s veľkou úprimnosťou.
,,Pre niekoho áno, pre niekoho nie," pousmiala som sa.
____________________________________
Vďaka bicyklu som prišla domov za 15 minút. Predomnou sa objavil les a pri tom lese malý drevený dom, ktorý sa pomaly aj rozpadal. Dom mal aj záhradu, na ktorej boli tri kone. Patrilo to tu Woodyho rodine. No keď som sa spýtala, kde je jeho rodina teraz, neodpovedal.
Pousmiala som sa nad tým výhľadom. Kone boli celé dni aj noci vonku, čo im zjavne nevadilo. Boxy im nechýbali a na váhe neubrali.
Oprela som bicykel o plot a podišla ku koňom. Ako veľká voda sa ku mne dovalil Tiger, ktorý bol celý nadšený mojou prítomnosťou.
,,Ahojte," usmiala som sa na všetky zvieratá a poškrabala ich za ušami. Tigerovi som nasypala do misky granule. Koňom stačila aj tráva, čiže sme ušetrili nejaké peniaze aspoň na ich jedle.
Pri dome na stoličke sedel Woody, ktorý zamračene vdychoval cigaretový dym. Jeho barla bola opretá vedľa neho. Podišla som k nemu a sadla si vedľa neho.
,,Dnes som dostala prvú výplatu," vydýchla som. Obaja sme sa zamyslene pozerali na kone.
,,Gratulujem," zamrmlal vôbec nie nadšene. Spomínala som, že je to človek, ktorý neustále len frfle a nikdy sa neusmeje? Bývanie s ním bola naozaj 'sranda'. Ak som doteraz nemala depresiu, po pobyte v psychiatrii, teraz už ju mám.
,,A ako sa máte vy?" snažila som sa nadviazať konverzáciu.
,,Žijem," povedal.
,,Nechýba Vám škola?" spýtala som sa.
,,Nie," jednoducho odpovedal.
,,S vami sa teda rozpráva," zamrmlala som.
,,Mala si si vybrať niekoho, kto sa rád rozpráva," mykol nezaujato plecami.
,,Tak prečo ste somnou išli?" nechápala som. ,,Predsa viete, že niesom človek, ktorý zostáva ticho."
,,Falkenstein je hrozné miesto," vydýchol a ja som v podvedomí spravila salto od radosti, že konečne niečo povedal. ,,A chcel som ísť do dôchodku."
,,Nie je dôchod platený? Pokiaľ viem, vy ste ušli," podotkla som.
,,A čo je v tom prípade to, čo si práve doniesla?" uškrnul sa a ukázal na moju prvú výplatu.
Zamračila som sa. ,,Tie peniaze nie sú váš dôchodok."
,,Vidíš, snažím sa spraviť vtip, no ty sa hneď urazíš," prevrátil očami.
,,Neurážam sa, len sa vás snažím pochopiť," vydýchla som.
,,Radšej sa snaž skrotiť kone, nie ľudí. To ti ide lepšie," zamrmlal.
,,Budete tu sedieť na tejto stoličke do konca života, či aj budete niečo robiť?" spýtala som sa ho. Celé dni totiž len sedával na tej prútenej stoličke, fajčil a občas aj niečo jedol. A kto varil? Samozrejme že ja.
,,Celý život som stál na nohách. Zaslúžim si aspoň na starobu sedieť," povedal.
,,A ja vás mám teraz dokonca života obskakovať, chodiť za vás do práce, starať sa o kone, variť a upratovať? Viete, nestíham úplne všetko. Aspoň o tie kone by ste sa sem-tam mohli postarať."
,,Vidíš moju barlu, dievča?" podotkol.
,,Aspoň, že máte výhovorku," prevrátila som očami. ,,To som ale skončila. Pracujem v obchode v dedine svetom zabudnutej a starám sa o ufrflaného starca."
,,Znova ti pripomínam, že to ty si chcela utiecť práve somnou."
,,Pretože ste jediný človek z Falkensteinu, ktorý je nestranný a nepripomína mi brata a celú moju podarenú rodinku," povedala som.
,,No vidíš, obaja máme svoje dôvody, prečo tu sme," mykol plecami.
,,Ja utekám pred mojím celým životom. Pred čím utekáte vy?" pružmúrila som na neho oči.
,,Pred rovnakým dôvodom, ako ty."
,,Viete, keď spolu máme bývať až do konca života, alebo dovtedy, pokial ma nenájdu a neodvezú naspäť na psychiatriu, mohli by sme si navzájom aspoň trochu dôverovať."
,,Ja ti dôverujem, že ma nenecháš umrieť od hladu. A teraz, čo bude na večeru?" spýtal sa.
Otrávene som si vzdychla. Prevrátila som nad ním očami a vybrala sa do kuchyne spraviť aspoň niečo.
A takto nejak, vyzerá môj nový život s ufrflaným dedkom.
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
