*Zaseknutá v minulosti*

Kapitola 19: Späť do krutej reality

,,Louisa, vstávaj," mrmlal mi niekto do ucha.

,,Ešte chvíľu," zamrmlala som neprítomne naspäť. Započula som tichý smiech a cítila som, ako mi niekto začal bozkávať krk. To ma trochu prebudilo, no stále som nemienila vstávať.

,,Zachvíľu odchádzame," povedal mi pri zaoberaní sa mojím krkom niekto. Z toho, čo som dokázala, som usúdila, že ten niekto je Carter.

Nechala som ho ešte chvíľu zaoberať sa mojím krkom, až pokiaľ to nezačalo štekliť.

,,Presťaň," zastonala som. ,,Šteklí to."

,,Takže šteklí, čo?" rozosmial sa Carter a ja som už naozaj musela otvoriť oči, keďže ma začal štekliť aj rukami. A nie len na krku.

,,Carteeer," húkla som na neho. ,,Pre-prestaň."

,,Popros," smial sa na mne.

,,Prosím," keby som mohla, aj by som prevrátila očami.

,,Keď tak pekne prosíš," škeril sa, no prestal s mojím mučením.

Posadila som sa a zistila, že na sedačke už sedíme len ja Carter.

,,Kde sú všetci?" spýtala som sa.

,,Išli sa pripraviť, za hodinu už ideme domov," vzdychol si.

,,Prečo ste ma nezobudili?"

,,Nechceli sme. Ak si zabudla, odpadla si z únavy. Únava je z toho, že málo spíš a veľa robíš," povedal.

,,Akoby sa to odteraz malo zmeniť," zamrmlala som.

,,Čo tým myslíš?" zamračil sa.

,,Otec chce, aby tento týždeň išla na zahájenie sezóny," vzdychla som si.

,,Šibe mu?!" vyhŕkol.

,,Celý život," zamrmlala som.

,,Možno by pomohlo, keby k nemu prehovorila tvoja mama," navrhol. ,,Nemôžeš ísť s tou nohou na preteky. A nakom chceš vôbec ísť?  Keď Kaskáda nemôže."

,,Tí dvaja spolu sotva hovorili včera, keď som spadla z Kaskády," zamrmlala som. ,,Teda aj s ňou. A nejaký kôň sa už len nájde."

,,Stále tu s tebou môžem ostať," vzdychol si a chytil ma za ruku.

,,Carter. Ako veľmi si to vážim, no nebol by to najlepší nápad. A ty vieš dobre prečo," vzdychla som si a pustila mu ruku. ,,Mal by si sa ísť pripraviť. Ako si povedal, za hodinu odchádzate."

_______________________________

Keď som sa už rozlúčila so všetkými mojimi priateľmi, zostával mi už len jeden človek. Mama.

Podišla som k nej do kuchyne, zatiaľ čo ostatní čakali v obývačke.

,,Mama," oslovila som ju.

,,Louisa," pousmiala sa namňa. ,,Carter mi povedal, že otec ťa chce dať tento týždeň na preteky."

,,To je ale kecalka, čo?" zamrmlala som.

,,Nemusíš to robiť," povedala mi.

,,Ja viem. No mám môj tým rada. A bezomňa sú stratení," vzdychla som si.

,,A myslíš, že ten tým v obývačke nie je?" zamračila sa.

,,Vieš ako som to myslela."