*Zaseknutá v minulosti*

Kapitola 43: Jamesova rodina

S veľkým výdychom som sa nadšene pozerala na to, ako odchádza posledný zákazník dňa. Konečne.

Zbalila som si veci a chcela odísť, no zastavil ma James.

,,Dnes ideš somnou. A nie neberiem ako odpoveď," rázne mi povedal, no na konci sa usmial.

,,Prečo?" zarazila som sa. Neboli sme spolu včera už aj tak dosť dlho?

,,Ešte som ti nedal darček k narodeninám," povedal. ,,A chcem ti niekoho predstaviť."

,,Noo... mala by som ísť za Wood-dedkom," vyhovárala som sa. Poznávať ďalších ľudí sa mi zrovna nechcelo.

,,Určite to hodinu bez teba prežije," presviedčal ma.

,,Tak fajn. Ale naozaj len na hodinu," zamrmlala som.

James radostne zatlieskal rukami. Podal mi môj kabát a on sám si obliekol ten svoj, keďže vonku začala byť naozaj zima. A ja som stále nemala vyriešené jedlo pre kone. Skvelé.

Obaja sme vykročili von a zamkli sme obchod. James ma viedol uličkami, v ktorých som predtým ešte nebola, keďže moja každodenná cesta vedie len do obchodu a domov, túlať po dedine som sa ešte naozaj nestihla.

Keďže sa stmievalo, pouličné lampy začali svietiť a celkom to dodávalo do romantickej atmosféry a na uliciach takmer nikto nebol, čo ma veľmi netešilo. Buď ma chce James uniesť, alebo požiadať o ruku. Ani jedno z možností sa mi nepáčilo.

Po asi pätnástich minútach sme prišli k menšiemu domu, ktorý ležal neďaleko dedinského námestia. V oknách sa svietilo a ja som začínala tušiť, kam ma to James vedie.

,,Ideš ma predstaviť rodičom? Nerobí sa to až minimálne po polroku vzťahu?" dobiedzala som si ho.

,,Sklapni," uškrnul sa. Chytil ma za ruku a ťahal k domu. Nechápala som, prečo mi chce predstaviť jeho rodinu, ale budiž.

James otvoril vchodové dvere a na celý dom zakričal: ,,Sme doma!"

Domom sa zrazu ozval detský krik. Nestihla som spraviť ani jeden krok a zbadala som malé asi sedemročné dievča v ružovom oblečení, ako objíma Jamesa.

,,Ahooj," usmieval sa na ňu James.

,,James," škerilo sa to decko. ,,To je tvoja frajerka?" spýtala sa a s iskrami v očiach sa namňa pozrela.

,,Smozrejme," ironicky som zamrmlala, no potom som si uvedomila, že je to malé dieťa, ktoré ešte asi sarkazmu chápať nebude.

,,To je moja kamarátka, ktorá somnou pracuje v obchode," usmial sa na ňu James.

,,Prečo nemáš ružovú?" spýtalo sa ma to decko.

,,Prečo by som mala mať?" nechápala som. Nikdy som nemala rada malé deti a toto prekvapenie, si James mohol naozaj nechať pre seba. Pravdepodobne som všetkým deťom sveta závidela milujúcich rodičov a bezstarostné detstvo. No snažila som sa znieť aspoň trocha prívetivo.

,,Máš čierne oblečenie a vlasy," povedala a zvedavo si ma prehliadala. ,,Mama hovorila, že dievčatá by mali nosiť veselé farby."

,,No vidíš, ja zjavne niesom žiadne veselé dievča," prevrátila som očami.

,,Svet je ružový, keď ho tak vidieť chceme," hovorilo to krpaté dieťa. Odkiaľ zobrala také životné múdrosti?

,,Počkaj si, kým vyrastieš," zamrmlala som. ,,Ja som ani vyrásť nemusela."