my small baby ||y.min

•1•

,,Hyung!" vypískol Jiminie a široko sa usmieval. Rozbehol sa ku mne a s nejakým výkresom mával v ruke. ,,Nakreslil som ti ob-" zakopol a spadol. Vyvalil som oči a rýchlim krokom som zamieril k nemu. Keď som sa dostal k nemu, kľakol som si na kolená a opatrne som si ho privinul k sebe.

,,Si v poriadku?" jedinou odpoveďou bol vzlyk. Vydesene som si prezrel jeho tvár, po ktorej sa kotúľaly slané slzičky. ,,Jiminie, neplač, už si veľký chlapec," povedal som a palcom som mu začal zotierať slzy. Zrejme bol v šoku. ,, Bolí ťa niečo?"

,,K-koleno," fňukol a objal ma okolo krku. Vzal som ho na ruky a vstal som. Bol ľahký ako pierko. S úsmevom na perách som zamieril ku svojmu autu. Jimina som posadil na sedadlo spolujazdca a pripútal som ho. Obehol som okolo auta a sadol som si za volant. Predtým, než som naštartoval, som si prezrel Jimina. Vyzeral byť v poriadku, až na to oškreté kolienko.

,,Doma to ošetríme," s úsmevom som mu rozstrapatil vlásky a naštartoval som. Iba prikývol a smrkol. V ruke však stále zvieral výkres a mňa zaujímalo, čo nakreslil. Mal dlhý odklad, takže je stále v škôlke aj napriek jeho veku. Stále je to však dieťa, ktoré si žiada pozornosť a hlavne sa oňho treba starať. Pohľadom som zablúdil k Jiminovi, ktorý sa už neusmieval, ale smutne hľadel na obrázok, ktorý sa mu trochu pokrčil a ušpinil. Nebol som nikdy rád, keď bol smutný. Mal som rád jeho sladký úsmev. Vždy mi dokázal zodvihnúť náladu, nech som bol akokoľvek naštvaný alebo smutný. S menším úsmevom na perách som zaparkoval pred naším domom a vystúpil som. Prešiel som ku strane spolujazdca a otvoril som dvere. Odpútal som ho a vzal som si ho ako koalu, takže som ho musel držať pod zadkom. Objal ma okolo krku a svoju hlavu si zložil na moje rameno. V ruke stále zvieral ten obrázok a ja som sa tešil, kedy mi ho ukáže. Vybral som mu veci a zavrel som dvere. Auto som zamkol a zamieril som k nášmu domu.

,,Jiminnie, ukážeš tvojmu hyungovi čo si nakreslil?" spýtal som sa ho, ale on záporne zakrútil hlavou.

,,H-hyung ho nemôže vidieť, Jiminnie to musí nakresliť znova a na čistý papier," zamumlal mi do ramena a ja som si povzdychol. Naozaj som sa na jeho obrázky tešil. Síce to bolo načmárané, ale vždy to bolo niečo hrozne rozkošné. Minule mi dal obrázok, kde nakreslil, ako mi spí v náručí. Dokonca nakreslil aj obrázok, kde sme spolu v objatí zaspali na gauči. Viem, že takéto obrázky nie sú normálne, no mne sa hrozne páčia. S Jiminom v náručí som zamieril do jeho izbičky na poschodí.
Keď som sa dostal pred dvere jeho izby, bez zaváhania som ich otvoril. Vošiel som dnu a Jimina som zložil na jeho postieľku.

,,Počkaj tu, hyung musí ísť vziať náplasť," zamumlal som a on prikývol. Sklonil hlavu a začal pohupovať nohami. Bol hrozne rozkošný. Niekedy som mal chuť ho zjesť. Rýchlim krokom som išiel do svojej izby a spod postele som vylovil detskú krabicu. Túto mám vždy pre prípad núdze, pre Jimina. Vytiahol som odtiaľ náplasť so zvieratkami a ružovú handričku s dezinfekciou. Krabicu som skryl naspäť pod posteľ a vrátil som sa za Jiminom. Stále sedel na posteli a tváril sa smutne.

,,Jiminnie, usmej sa," zamumlal som a on na mňa pozrel. Neusmieval sa, iba ma pozoroval. Povzdychol som si a kľakol som si k jeho nohám. Na handričku som nalial trochu dezinfekcie a opatrne som mu začal utierať ranu. Sykal a potichu kňucal.

,,H-hyung, b-bolí to," vzlykol a ja som sa naňho pozrel.

,,Ak to Jiminnie vydrží, dostane od hyunga pusu," navrhol som a on sa hneď rozžiaril. Pobavene som pokrútil hlavou a vyčistil som mu tú ranu. Síce sa niekedy mykol a potichu sykol, ale zvládol to. Oškreninu som mu prelepil náplasťou. ,,Zvládol si to," s úsmevom som chytil jeho drobnú tváričku do svojich dlaní a vtisol som mu bozk na noštek. Trochu sa začervenal, ale následne nafúkol líčka a založil si ruky na hrudi. Pozdvihol som obočie a ruky som zložil z jeho tváre.

,,Chcem takú pusu, akú vždy dostávajú detičky od mamičiek," zabručal a našpúlil pery. Prekvapene som zamrkal.

,,Akú im dávajú mamičky?" spýtal som sa zarazene a on si prstom poklepal po perách. Vyvalil som oči a hneď som začal krútiť hlavou, že nesúhlasím. ,,To by už bola druhá a jednu si dostal."

,,Ale hyuuuung," fňukol a natiahol ku mne ručičky.

,,Nie, Jiminnie, dnes už nie," zabručal som a vstal som. Smutne sklonil hlavičku a ja som mal čo robiť, aby som ho hneď neobjal. ,,Si hladný?" spýtal som sa ho a už som rozmýšľal, čo uvarím. Ale on iba záporne zakrútil hlavou, čo ma zarazilo. Vždy býval hladný a teraz je až moc chudý. ,,Jiminnie stalo sa niečo?" spýtal som sa ho zarazene a sadol som si vedľa neho. Pohľad ku mne ale nezdvihol, len sa začal hrať so svojími drobnými prstíkmi. Má tak rozkošné malé ručičky. ,,Jiminnie, hovor so mnou," zakňučal som a pohladkal som ho po vláskoch. Mal ich jemné a rozkošné. Stočil ku mne pohľad a smutne sa pousmial.

,,N-nechcem odísť zo škôlky. Mám tam kamarátov," smrkol a jeho očká sa zaliali slzami.

,,Ale zlato, oni pôjdu s tebou. Stále budete spolu, tak sa neboj," s povzdychnutím som si ho k sebe pritiahol. Objal ma okolo krku a sadol si na mňa obkročmo. Trochu ma to prekvapilo, ale neriešil som to a jemne som ho objal okolo pása. ,,A teraz sa pôjdeme najesť, čo ty na to?"

,,Áno! Jiminnie je hladný!" vypískol a vytrhol sa mi. Behom zamieril preč z izby, zatiaľ čo ja som nad ním pobavene krútil hlavou. Ako môže existovať niekto taký nevinný a rozkošný?