my small baby ||y.min

•13•

Namjoon pov.

Hneď ako som odišiel z lekárne som si prezeral to číslo. Myslím, že by som tam mohol skúsiť zavolať ešte dnes a dohodnúť sa s ním.
Keď som sa dostal domov, zavrel som sa vo svojej izbe. Pozoroval som číslo, ktoré mi odporučil Gi. Neviem či sa mu dá veriť, nepoznám sa s ním. Ale on je moja posledná možnosť. Mám už iba tri dni na to, aby som sa zbalil a vypadol. Vytočil som to číslo a mobil som si priložil k uchu. Ľahol som si na posteľ a zavrel som oči. Chvíľu to zvonili a onedlho hovor prijal.

,,Prosím?" ozval sa z druhej strany anjelsky hlas. Zatajil som dych a vyvalil som oči. Na chvíľu som úplne zabudol kvôli čomu volám. ,,Haló?"

,,Uhm, prepáčte, ak vás otravujem. Yoongi mi dal na vás číslo a ja som sa vás chcel opýtať, či nehľadáte spolubývajúceho. Hľadám si byt a bol by som ochotný prispievať nie len na nájom, ale aj do ostatných vecí," snažil som sa znieť čo najnormálnejšie, pretože som bol vyklepaný. Nikdy som nevolal s nikým cudzím.

,,Oh, Gi. Ten malý hajzel," zavrčal si pre seba, ale potom si odkašľal. ,,Síce nehľadám nikoho, ale neznie to zle. Pošlem ti adresu a zajtra si to tu môžeš prísť prezrieť. Bol by som rád za nejakú spoločnosť. Už ma to tu nebaví, keď tu som sám," povzdychol si a ja som sa zarazil. On je sám?

,,Človek s tak anjelskym hlasom musí byť nádherný. Nechce sa mi veriť, že ste sám," zamumlal som a cez oči som si preložil ruku.

,,Tykaj mi. A ďakujem, potešilo ma, že si niečo také myslíš," zasmial sa a moje srdce sa zastavilo. Mal tak rozkošný smiech.

,,Takže..Uvidíme sa zajtra?" uistil som sa.

,,Áno. Uhm, príď asi skôr navečer, pretože cez deň bývam v práci. Ak by si to teda nechcel presunúť na nejaký iný deň," zasmial sa a ja s ním.

,,Zajtra mi to vyhovuje a potrebujem to čo najskôr," zamumlal som do telefónu a prevalil som sa na brucho. Bradu som si podobrel rukou a nafúkol som líčka.

,,Dobre, takže zajtra. Vidíme sa."

,,Vidíme sa," vydýchol som a s tým som zložil. Pozrel som sa na hodinky, aby som zistil, koľko som s ním volal. Vyvalil som oči, keď som zistil, že sme volali hodinu. Veď sme sa skoro o ničom nerozprávali. Ale musím uznať, že mal nádherný hlas a smiech. Dokonca pôsobil príjemne. Určite si ako spolubývajúci budeme rozumieť. Ak teda spolubývajúci budeme. Mám už nejakú predstavu o tom, ako asi bude vyzerať, ale aj tak sa naňho teším. Uvidím ho a zistím ako vyzerá.

° ° °

Ponáhľal som sa chodbou, ale vrazil som do niekoho. Iba som sa zatackal, ale druhá osoba zletela na zem. Zamračene som sa pozrel na osobu na zemi a povzdychol som si.

,,Zase ty," zabručal som a pomohol som mu na nohy.

,,Namjoonie~ volal si mu?" spýtal sa zatiaľ čo sa oprašoval. S pretočením očí som ho obišiel a kráčal som ku dverám. ,,Si nevychovaný! Ak sa takto budeš správať aj k Jinovi, trest ťa neminie!" kričal za mnou. Pri tej poslednej vete ma striaslo. Aký trest mal na mysli? Mňa napadol iba jeden druh trestu a to ten úchylný. Z tej predstavy ma striaslo a do tváre sa mi nahrnula krv. No to snáď nie. Nemôžem myslieť na takéto veci. Ponáhľal som sa preč, aby som odtiaľ čo najskôr vypadol. Vytiahol som si mobil a otvoril som sms-ky. Prezrel som si adresu, ktorú mi poslal ten údajný Jin a pousmial som sa.

Od: Vy

Môžem prísť teraz?

Správu som poslal a mobil som si zastrčil do zadného vrecka nohavíc. Pomalým krokom som zamieril k zastávke. Keď som sa na ňu dostal, vo vrecku mi zavibroval mobil. Hneď som si ho vytiahol a prečítal som si správu. S úsmevom na perách som si mobil zastrčil naspäť do vrecka a prebehol som na druhú zastávku, kde už stál môj autobus. Kúpil som si lístok a prešiel som uličkou skoro až dozadu. Všade bolo plno, až na jedného muža.

,,Uhm, prepáčte, môžem si prisadnúť?" spýtal som sa opatrne. Muž na mňa presunul jeho hnedé oči, usmial sa a prikývol. Sadol som si k nemu a nervózne som sa začal hrať so svojimi prstami. Nevedel som čo robiť, tak som sa nenápadne pozrel na toho muža vedľa mňa. Na hlave mal šiltovku spod ktorej vykukovali blonďavé vlasy. Moc som si ho nechcel obzerať, pretože ma mohol kedykoľvek pristihnúť.

Onedlho som vystupoval na svojej zastávke. Desivé bolo, že tam vystúpil aj ten muž. Neriešil som to, pretože sa to mohlo stať aj normálne. Zamieril som k bytovkám, aby som sa dostal na tú adresu.
Pred bytovkou som sa zarazil, pretože som nevedel, na ktorý zvonček zvoniť. Zrovna vtedy sa vedľa mňa objavil ten muž z autobusu a odomkol. Hneď ako vošiel som išiel za ním. Úľavne som si vydýchol a ešte som sa ponáhľal za ním do výťahu. Mám pocit, že je to môj stalker, pretože išiel aj na to isté poschodie ako ja.

,,Ešte som tu nevidel nikoho tak mladého," ozval sa a moje srdce na zastavilo. Mal som pocit, že som ten hlas už niekde počul.

,,T-to bude tým, že som tu poprvé," nervózne som sa usmial. Prikývol a onedlho sme obaja vystupovali. Čo bolo najhoršie bolo, že sme obaja mierili k tým istým dverám.

,,Takže ty si ten, ktorý mi včera volal?" uchechtol sa a odomkol.

,,Uhm, a-asi áno. Neviem kto všetko vám volá," začínal som byť nervózny.

,,A to som si chvíľami myslel, že mám stalkera. Poď ďalej," pozval ma dnu a ja som hneď vkĺzol do chodby. Vyzul som sa a obzrel som si chodbu. Vyzeralo to tu naozaj dobre. Nikdy by ma nenapadlo, že muž by to mohol mať takto zariadené a upratané. ,,Dáš si niečo?" ozvalo sa zdiaľky a ja som sa hneď vydal za hlasom.

,,M-myslím, že iba vodu," zamumlal som a zostal som stáť medzi dverami do kuchyne.

,,Nebuď taký strnutý, uvoľni sa. Chápem, že sa nepoznáme, ale to nie je dôvod na to, aby si bol takýto," zasmial sa a prešiel ku mne. ,,Mimochodom, som Kim Seokjin. A už som ti hovoril aby si mi tykal," žmurkol na mňa a natiahol ku mne ruku. Máme rovnaké priezviská. Že by môj budúci manžel? Robím si srandu, on by ma nechcel.

,,Kim Namjoon," chytil som jeho ruku a jemne som si s ním potriasol. Mal tak jemnú pokožku, že som sa jej chcel dotýkať stále. Zatriasol som hlavou a pustil som ho. Vtisol mi do rúk pohár s vodou a niekam zamieril. Išiel som pomaly za ním, aby som sa náhodou nestrápnil. Dostali sme sa do obývačky som si sadol na gauč. Pokynul mi, aby som si sadol k nemu, tak som urobil, čo chcel.

,,Takže Joon. Môžem ti tak hovoriť?" spýtal sa neisto a dal si dole šiltovku. Zatajil som dych, keď si prehrabol vlasy. Bol naozaj dokonalý.

,,Um, a-áno," zakoktal som sa a do tváre sa mi nahrnula krv. Práve som sa strápnil v blízkosti niekoho takého úžasného. Trochu som sa napil, aby som sa upokojil.

,,Dobre. Uhm, neviem ako sa ti to tu zatiaľ páči, ale ak by si sa sem teda chcel nasťahovať, nebudem sa sťažovať. Zdáš sa mi ako milý a múdry chlapec, takže verím, že si budeme rozumieť," sladko sa na mňa usmial a mne zabehlo. Vyzeral až moc rozkošne. Začal som sa dusiť vodou a, samozrejme, to by som nebol ja, keby som sa neoblial. ,,Opatrne," vzal mi Seokjin pohár a jemne ma pobúchal po chrbte.

,,Uh, prepáč, som hrozne nešikovný," nervózne som sa zasmial a snažil som sa zakryť svoj rozkrok, ktorý som si oblial vodou. Vyzeral som teraz asi ako keby som sa pocikal.

,,To je v poriadku," zasmial sa. ,,Kedy by si sa teda chcel nasťahovať?"

,,Ak by to šlo, tak už zajtra," nervózne som sa usmial. Vyzeral, že rozmýšľa.

,,Šlo by to, ale auto mám v oprave a ty určite nemáš málo vecí. Nechceš to nechať asi ku koncu týždňa?" uprel na mňa jeho hnedé oči a ja som zatajil dych. Prezrel som si jeho dokonalú tvár. Vyzeral tak hrozne mužne a jeho správanie mu na mužnosti iba pridávalo.

,,Uhm, j-ja mám už iba dva dni na to, aby som sa odtiaľ odsťahoval," zamumlal som nervózne a on chápavo prikývol.

,,Tak poprosím Giho, keď nás už do toho zatiahol," uchechtol sa a vstal. ,,Dáš si ešte niečo?"

,,Um, myslím, že nie, vďaka," milo som sa usmial a on s úsmevom na perách niekam odišiel. Keď budem bývať s týmto anjelom, zomriem skôr ako dokončím školu. Vyzerá tak úžasne. Možno som mu mal povedať pravý dôvod toho, prečo sa sťahujem. Ale nepýtal sa, takže lepšie pre mňa. Veď nemusí všetko vedieť.