my small baby ||y.min

•17•

Namjoon

,,Uhm, n-naozaj prepáč, nechcel som--"

,,Buď v kľude, iba si na chvíľku zaspal," zasmial sa a ja som sa snažil si upraviť vlasy. Z kútika pier som si rýchlo zotrel slinu a pretrel som si tvár. Nechápem, ako som tu mohol zaspať. Teraz si možno myslí, že ma unudil a preto som zaspal. Pravda je však iná. Nemal som moc času na spánok v noci. ,,Musel si byť poriadne unavený, inak by si nezaspal," zamumlal a prezrel si ma. Pod jeho podozrivým pohľadom som znervóznel.

,,H-hej. Uhm, doma sa vyspím," zamumlal som a nervózne som sa usmial. Potom som si spomenul na čas. S vyvalenými očami som siahol po svojom mobile. ,,Bože! To už je toľko hodín?! Mal som byť už dávno doma," vyhŕkol som a prudko som vstal.

,,To je moja chyba, mal som ťa zobudiť. Ale keď ty si bol taký rozkošný," išiel za mnou, zatiaľ čo ja som hľadal chodbu. Polichotilo mi to, čo povedal a začervenal som sa. ,,Tadiaľto," jemne ma potiahol za ruku. Aj z toho jemného dotyku som sa išiel zblázniť. Neviem ako tu s ním zvládnem bývať. Budem to však musieť nejako zvládnuť. Na chodbe som sa obul a keď som chcel odísť, zastavil ma. ,,Viem, že ťa tým iba zdržujem, ale..keďže tu už budeš bývať a my sa budeme musieť spoznať..Nechceš ma pred odchodom objať?" spýtal sa a nervózne si prehrabol vlasy. Bolo to rozkošné. ,,Možno je to divné, ale svojich blízkych priateľov objíma--" ani to nestihol dopovedať a hneď som ho objal okolo krku. Jeho ruky sa obmotali okolo môjho pása a moje srdce zabudlo ako správne biť. Všetko sa zastavilo. Jediné čo som vnímal bolo teplo jeho tela a príjemná vôňa. Nádherne voňal. A stisk jeho rúk bol jemný, ale pevný. Nechcel som ho pustiť, cítil som sa pri ňom úžasne. ,,Joonie, mal by si už ísť, stojíme tu takto päť minút," zasmial sa, čím ma vyrušil z môjho žitia vo vlastnom svete.

,,Uhm, prepáč, n-nikdy som sa neobjímal," pustil som ho a odišiel som skôr, ako by si všimol červeň v mojej tvári. Bohužiaľ mám taký pocit, že mu to neuniklo.

,,Vidíme sa zajtra!" zakričal za mnou, lenže ja som sa už ani neobzrel. Zbehol som čo najrýchlejšie všetky schody a snažil som sa upokojiť svoje srdce, ktoré bilo úplne inak ako doteraz.

° ° °

Keď som sa dostal domov, chcel som prejsť čo najnenápadnejšie do svojej izby, no nepodarilo sa mi to.

,,Kde si bol? Kurvil si sa?" ozvala sa moja matka a ja som stuhol. Nenávidím tieto otázky.

,,Nie, bol som sa pozrieť na nový byt," odsekol som a zamieril som do svojej izby.

,,Kam si myslíš, že ideš? Dnes si neurobil nič z toho, čo si mal urobiť," hneď zareagovala a ja som sa zastavil.

,,Dnes si mi nenechala žiaden papier s prácou," otočil som sa na ňu a zamračil som sa.

,,Oh, vážne? A čo je potom ten papier v kuchyni na stole?" ukázala smerom na kuchyňu. Aj keď sa snažila tváriť vážne, videl som na nej, že je len rada, keď trpím. S povzdychnutím som zamieril do kuchyne. Na stole ležal papier, kde bolo čo najmenším písmom, aby som toho mal viac, napísané čo mám urobiť. Vzal som si ho do ruky a rýchlo som to prebehol očami.

,,Polku z týchto vecí som robil včera," otočil som sa na ňu.

,,No a? Treba to urobiť aj dnes, ja som už navarila," odsekla a založila si ruky na hrudi.

,,Už tu ale nebudem bývať, nebudem robiť nič z toho, čo mi prikážeš," papier som hodil na stôl a odišiel som z kuchyne.

,,Použil si budúci čas. Teraz si stále tu a bývaš tu, takže to musíš urobiť," ozvala sa za mnou. S povzdychnutím som sa otočil a chcel som jej odpovedať, lenže miesto toho som ucítil ostrú bolesť. Zosypal som sa k zemi a hneď som si chytil líce, ktoré ma nehorázne bolelo. Ani som si neuvedomil, že mi po tvári tečú slzy. Pozrel som na ňu. Prekvapilo ma, keď v ruke držala panvicu. ,,Urobíš to a nebudeš odvrávať. Alebo vypadni hneď teraz," sťažka dýchala. Vedela, že teraz nemôžem odísť. Sklonil som hlavu a prikývol som.