my small baby ||y.min

•23•

Namjoon

,,Uhm, asi by som mal začať ja, však?" nervózne sa zasmial, keď sme sa usadili na gauči. Prikývol som a začal som sa hrať so svojimi prstami. Celkom som sa bál. Jin vyzerá, že mal úžasný život. A potom som tu ja, ten ktorý si život pokazil. ,,Dobre..Uhm..Neviem kde začať, nikomu som o sebe ešte nič nerozprával. A už vôbec nie o svojej minulosti a rodine."

,,Pozri, ak mi to nechceš povedať, nemusíš. Mne to nevadí. Hlavne sa do ničoho netlač," prerušil som ho a on na mňa prekvapene pozrel. Pousmial sa a pritiahol si ma k sebe.

,,Namjoonie, si hrozne milý. Chcem ti to povedať," vtisol mi bozk na spánok a ja som sa pousmial. Bolo to od neho hrozne milé a krásne. Našiel som si lepšiu polohu na sedenie, aby som sa oňho opieral a on ma zatiaľ objímal okolo pása. ,,Začnem svojou rodinou. Už od malička mám milujúcu matku a otca. Síce na mňa nemali čas, ale viem, že ma milovali. Niekedy som robil problémy len kvôli tomu, aby si na mňa našli čas. Najprv mi za to nadávali, ale neskôr, keď som im povedal čo mi tak vadí, zmenili sa. Snažili sa nájsť si na mňa čas popri práci, vďaka čomu si brali nočné. Nechcel som aby sa upracovali k smrti, stále to boli a sú moji rodičia. Takže som si začal zarábať popri škole a v dvadsiatich som si kúpil tento byt. Rodičia najprv neboli nadšení, ale keď som im povedal, že za nimi budem chodiť, upokojili sa. No, to by bolo o mojej rodine asi tak všetko."

,,To si im nepovedal k tvojej orientácií?" spýtal som sa trochu zarazene a on si povzdychol.

,,Zatiaľ nie. Nechcem im kaziť ich očakávania o vnúčatách a mojej žene. A samozrejme sa s nimi nechcem pohádať. Nechcem ich stratiť, je to moja jediná podpora," stisol ma v objatí a ja som ho objal späť.

,,Pokiaľ ťa ale naozaj milujú, tak ťa budú podporovať aj po tom, čo im to povieš," zamumlal som mu do ucha a on ma pevnejšie stisol.

,,Snáď. A teraz by si mohol povedať niečo ty o svojej rodine," trochu sa odomňa poodtiahol, aby mi videl do tváre a ja som znervóznel. Začal som sa potiť a môj žalúdok sa začal zdvíhať. ,,Joonie, nejako si zbledol. Si v poriadku?" starostlivo ma pohladkal po líci. Zavrel som oči a trhane som sa nadýchol.

,,J-ja..T-tiež som m-mal milujúcich rodičov," nasucho som preglgol a snažil som sa udržať slzy, ktoré ma štípali v očiach.

,,Namjoonie, zomreli? Ak áno, je mi to ľúto. Nemusíš o tom hovoriť," prerušil ma a pevne ma objal.

,,N-nie..Z-zmenili sa.. Otec sa rozviedol s mojou matkou, a-ale znova začínajú odznova. Stále s nami b-býva, spáva s mamou..Akoby sa nikdy nič nestalo. A-a matka...T-tá ma nenávidí," zotrel som si slzu a smrkol som. Jin ma objímal a hladkal ma po chrbte.

,,Za čo ťa nenávidí? Spravil si niečo zlé?"
Mal hrozne moc otázok. Nechcel som mu odpovedať a tak som sa iba nechal objímať hladkať po chrbte.

,,Namjoonie?" ozval sa po dlhšej chvíli ticha.

,,Hm?" zabručal som.

,,Nechceš mi to povedať, však?"
Znel naozaj smutne. Nechcel som aby bol smutný, no nechcel som mu o sebe veľa hovoriť.

,,T-to nie, len sa mi o tom ťažko hovorí," bola to čiastočne pravda. Ale raz mu to určite aj tak budem musieť povedať. Alebo by sa to nejako dozvedel. Ale raz určite.

,,Máš čas, môžeš mi zatiaľ povedať niečo iné," trochu sa odomňa poodtiahol a venoval mi úsmev.

,,N-no..Otca skoro vôbec nevídam. Niekedy mám pocit, že ma ignoruje a inokedy mám zase pocit, že ma očného odtŕha matka," zamumlal som.

,,Prečo máš taký pocit?"

,,Už dlhšie si všímam, že vždy keď idem za otcom, začne mi mama nadávať a odstrkávať ma s tým, že nemá čas. Lenže raz, keď som ho zastihol v noci v kuchyni, zarozprávali sme sa. Vraj mu mama o mne hovorí, že ho nechcem ani vidieť a že ho nenávidím. Neviem prečo to robí, ale mám ho rád. Rovnako ako ju, aj napriek tomu, že mi ubližuje," povzdychol som si a prehrabol som si vlasy. Jin si ma pritiahol na stehná, aby som na ňom sedel obkročmo a uchopil moju tvár do dlaní. Srdce sa mi zastavilo a do tváre sa mi nahrnula krv. Netušil som, čo chcel robiť, ale snažil som sa upokojiť.

,,Je hlúpa, keď toto robí niekomu ako si ty. Za tých pár dní som zistil, že si úžasný a milý človek, ktorému sa dá zveriť a dôverovať. Zároveň si však nešikovný a musím sa o teba starať. Ale je to na tebe zlaté, rovnako ako tvoj sladký úsmev," šťuchol ma prstom do líca, na čo som reagoval úsmevom. Svoje ruky som presunul okolo jeho krku.

,,J-je naozaj krásne, že si to o mne myslíš," zamumlal som zahanbene a kusol som si do pery.

,,Určite nie som jediný, kto si to myslí," uchechtol sa a palcom prešiel po mojej spodnej pere. Po tele mi prebehli zimomriavky a do tváre sa mi nahrnulo viac krvi. ,,Zaujímalo by ma ale," začal a moje srdce vynechalo niekoľko úderov, ,,prečo sa absolútne nebrániš mojim dotykom."

,,N-no...J-ja t-totiž...M-mne.."

,,Páči sa ti to snáď? Alebo si homosexuál?"