my small baby ||y.min

•7•

Keď som sa zobudil, nikto pri mne neležal. V tedy ako keby zo mňa odišli všetky pocity. Cítil som sa prázdny ako ešte nikdy predtým. Chýbalo mi to, ako som sa prebudil a vedľa mňa ležal Jimin. Teraz som tu ležal sám. Sám a s hrozným neopísateľným pocitom prázdnoty. Posadil som sa a nohy som si prehodil cez okraj postele. Chvíľu som váhal, či naozaj vstať, ale potom som si povedal, že by som mal Jiminovi pripraviť raňajky. Vstal som a natiahol som sa. So zívnutím som vyšiel zo svojej izby, ale zarazil som sa. Celý dom rozvoniaval neznámym jedlom a počul som smiech. Zamieril som do kuchyne, odkiaľ sa smiech ozýval.

Vo dverách som zastavil a s vyvalenými očami som pozoroval ju, tú ženu, ktorá si hovorí naša matka, ako varí. Jimin sedel na linke, usmieval sa a niečo jej hovoril. Ja som však nedokázal nič vnímať, pretože ma to naštvalo a zároveň zranilo. Zvrtol som sa na päte a vrátil som sa späť do svojej izby. Cítil som sa, ako keby ma podrazil. Srdce mi nepríjemne zvieralo a v očiach ma štípali slzy. Rýchlo som si obliekol prvé veci, ktoré som videl a potom som bežal ku vchodovým dverám. Ešte som si stihol všimnúť jej zarazený pohľad, než som za sebou s hlasným tresknutím zabuchol dvere. Teraz som potreboval Jina, on mi predsa vždy rozumel. On jediný mi totiž rozumel a chápal všetky moje problémy. Preto mi vždy iba on dokázal pomôcť.

Behom som zamieril na blízku zastávku, kde stál autobus. Dobehol som tam na poslednú chvíľu a z vrecka som vylovil pár drobných. Stačilo mi to akurát na cestu k Jinovi, takže mi bude musieť dať naspäť, ak teda uňho nezostanem spať. Sadol som si úplne dozadu a čelom som sa oprel o sklo. Zavrel som oči a snažil som sa upokojiť svoj dych. Viem, že som mohol ísť autom, ale teraz by som nedokázal šoférovať. Buď by som cez slzy nevidel, alebo by som ani nevnímal kam idem. Bolo by mi to však jedno, zabil by som sa tak či tak. Ale potom by si ma našiel Jin a zabil by ma znova. Nad tým som sa pousmial, ale slzy ma stále štípali v očiach.

Jeho slová zneli vždy tak vážne, ale zároveň vtipne. Mal som ho naozaj rád. Bral som ho ako súčasť svojej rodiny, aj keď to bol iba môj kamarát.
Onedlho ohlasovali zastávku, na ktorej som mal vystupovať. Otvoril som oči a rýchlo som sa odtiahol od skla. Obzrel som sa po autobuse, ktorý sa stihol za tú chvíľu preplniť. Rýchlo som vstal a snažil som sa pretlačiť medzi ľuďmi. Keď som sa dostal ku dverám, prakticky som z nich vyskočil. Vrazil som do niekoho, kto spadol na zem a rozsypali sa mu tašky.

,,Pardon," zabručal som a chcel som odísť, ale zastavil ma hlas, ktorý som veľmi dobre poznal.

,,Ty že si vychovaný? Zaslúžil by si si prevýchovu," zavrčal Jin zo zeme a ja som vyvalil oči. Ihneď som sa začal ospravedlňovať a začal som mu zberať nákup zo zeme. Ukladal som mu ho do tašiek a potom som mu pomohol vstať. Oprášil sa, ale aj napriek tomu, že vyzeral naštvane sa usmieval. To ma trochu vykoľajilo, ale nechcel som to riešiť. ,,Čo tu vlastne robíš? V tejto časti mesta sa nezdržiavaš," zamumlal a vzal odomňa jednu z jeho tašiek. Hneď potom zamieril na druhú stranu, k ulici v ktorej býva. Išiel som hneď za ním, zatiaľ čo som za sebou vliekol jednu z jeho tašiek.

,,Potrebujem znova tvoju pomoc. Nezvládam to. Zase sa objavila a tentokrát zostala dlhšie. Bojím sa, že má v pláne sa zdržať ešte dlhšie," vysvetlil som mu v rýchlosti a on chápavo prikývol. Celú cestu medzi nami vládlo ticho a ja som si v hlave premietal všetko, čo mu chcem povedať.
Keď sme sa dostali k bytovke, v ktorej býva, premkol ma strach. Vždy som sa bál, keď som hovoril o svojej láske ku svojmu malému bratovi. Aj keď to Jin vedel, vždy som sa zľakol, že keby si uvedomil čo za odporného úchyláka a pedofila som, zavrhol by ma. Stratil by som potom časť seba. Pomalým krokom som išiel za ním. Keď vošiel do výťahu, zaváhal som.

,,Keď budeš zdržovať, nakopem ťa do zadku a potom mi budeš doma variť a upratovať," zavrčal podráždene a ja som hneď vbehol do výťahu. Oblial ma studený pot a začalo sa mi ťažšie dýchať. Snažil som sa upokojiť. Jin si zrejme všimol, že som nepokojný, pretože mi položil ruku na rameno. ,,Upokoj sa, ešte stále si myslím o tvojej láske svoje," prekvapivo ma tie slová upokojili. S menším úsmevom som prikývol. Ale keď sa mi do hlavy vkradla včerajšia spomienka s Jiminom, dostal som závrat. Jin ma za to zabije. Už niekoľko krát mi hovoril, aby som sa snažil držať na uzde a hlavne ho neznásilnil. Včera som od toho nemal ďaleko. ,,Si bledší než obvykle. Zrejme si vyviedol niečo, čo sa mi nebude páčiť," úškrnok z tónu jeho hlasu sa nedal prepočuť. Odvráril som sa od neho a v tedy výťah s cinknutím zastal. Rýchlo som vyšiel von a ponáhľal som sa ku dverám Jinovho bytu. So smiechom išiel za mnou a potom odomkol. Vpadol som dnu ako veľká voda a hneď som sa vyzul. Nákup som mu odniesol do kuchyne, kde som sa aj napil.

,,Hlavne mi sľúb, že ma nezabiješ," zamumlal som prosebne, aj keď som si nebol istý či už prišiel.

,,To si musel vyviesť niečo strašné, keď sa až tak hrozne bojíš," uchechtol sa a zložil tašku. Prešiel som ostrovček, ktorý tu mal a snažil som sa postaviť čo najďalej od neho. S pobaveným zavrtením hlavy sa oprel o linku. ,,Sľubujem, že ťa nezabijem."

,,Skoro som včera pretiahol Jimina," vyhŕkol som zo seba a on na chvíľu stuhol. Vyzeral, ako keby sa snažil pobrať čo som povedal a potom keď si to uvedomil, úsmev mu z tváre zmizol. Sklonil hlavu, ale stále som na sebe cítil jeho pohľad, ktorý ma prebodával skrz na skrz.

,,Máš tri sekundy, aby si mi to vysvetlil," jeho hlas bol chladný a ja som sa snažil vysvetliť čo sa stalo. Mlel som všetko možné čo najrýchlejšie, lebo som vedel, že by som nemusel dopadnúť dobre. ,,Dosť, ticho," prerušil ma asi po piatich sekundách a ja som zostal ticho. ,,Sľúbil som, že ťa nezabijem," zodvihol hlavu, avšak pohľad zo mňa nespúšťal. Usmial sa, ale nie normálne. Tento úsmev bol chladný, plný hnevu a jasne kričal, že aj napriek sľubu ma v noci dobodá. Striaslo ma a na zátylku sa mi postavili chĺpky. Naozaj som sa ho bál, pretože bol pre mňa niekto, kto dokázal byť autoritatívny a zároveň priateľsky pomáhať.

,,Mohol b-by si si tvoj hnev nechať na neskôr? Teraz by som chcel prebrať to..čo sa stalo u nás," zamumlal som a otriasol som sa. Jin iba prikývol a bez akýchkoľvek poznámok prešiel do jeho obývačky. Išiel som za ním, avšak nie v tesnom závese. Kedykoľvek sa totiž mohol zvrtnúť na päte a vyraziť mi. A to som naozaj nechcel. Keď si sadol na gauč, usadil som sa do kresla a potom som mu začal hovoriť, čo sa stalo.