my small baby ||y.min

•9•

Znova som v škole. Prvú prednášku mám za sebou, zostávajú mi ďalšie štyri hodiny trpenia. Stále sa sám seba pýtam, prečo som išiel na vysokú. A vždy mám aj odpoveď, čo je hrozné.

,,Pán Min, musím sa s vami o niečom porozprávať. Po škole vás očakávam u mňa v kabinete," zastavil si ma na chodbe profesor a ja som si zmučene povzdychol.

,,Áno, pán profesor," zabručal som a on hneď odišiel. Čo som zase vyviedol? Dúfam, že to nebude nič hrozné. Pokračoval som k bufetu, kam som mal namierené. Ugh, nenávidím túto školu. Ale musím už doštudovať. Neviem, či stihnem vyzdvihnúť Jimina včas. Netuším ani len, koľko ma profesor zdrží. Dúfam však, že nie dlho. Keď som sa dostal k bufetu, zarazil som sa. Bolo zavreté, čo sa nestáva. Zanadával som a zvrtol som sa na päte. V tedy som do niekoho vrazil a spadol som na zadok. Sykol som a pozrel som sa na človeka, do ktorého som vrazil.

,,Pardon, ponáhľal som sa," zabručal najlepší žiak tejto školy a pomohol mi na nohy.

,,To je v poriadku. Išiel si do bufetu?"

,,Hej, ale ako vidím, je zavreté," uchechtol sa a následne si povzdychol. ,,Rád som ťa..zrazil," zasmial sa a ja som sa uškrnul. ,,Tak..maj sa," zamával mi a zvrtol sa na päte. Sledoval som ho, dokedy mi nezmizol z dohľadu. S povzdychnutím som zamieril do svojej triedy.

° ° °

Zaklopal som na dvere profesorovho kabinetu a čakal som, kedy mi otvorí. Ozvali sa kroky a následne sa otvorili dvere.

,,Um, dobrý deň," zamumlal som a nervózne som sa usmial.

,,Poďte ďalej, pán Min," uhol od dverí a ja som vošiel dnu. Zavrel za mnou, zatiaľ čo ja som si zložil tašku a sadol som si. Zarazilo ma, keď sa profesor postavil za mňa a chytil ma za ramená. ,,Asi nevieš, prečo si tu, Yoongi," zdalo sa mi to, alebo moje meno povedal naozaj tak flirtovne?

,,Nie," začínal som sa báť. Chcel som už ísť domov a byť s Jiminom. Jeho dych ma pošteklil na uchu a ja som vyvalil oči.

,,Vieš, zavolal som si ťa preto, lebo som to už nedokázal vydržať," jemne ma uhryzol do ucha a ja som sa mu pokúsil vykrútiť. On však pevne zvieral moje ramená. ,,Nebráň sa, viem, že sa ti to páči," zavrnel mi do ucha.

,,N-nie, pustite ma!" vyhŕkol som a pokúsil som sa vstať. Prešiel spredu predomňa a prirazil ma o stoličku. Naklonil sa ku mne.

,,Yoongi, ani nevieš, ako hrozne ma rajcuje pohľad na teba," zavrnel a jazykom prešiel po mojich perách. ,,Si sladký," zavrnel a zľahka ma pobozkal. Toto bolo to, čo mi chýbalo. Niekto, kto by sa o mňa staral. Do bozku som sa zapojil, aj keď som nechcel. Jeho pery boli jemné, ale na Jiminove nemali. Jimin. Odtrhol som sa od jeho pier a uhol som hlavou.

,,P-Pán Jeon, pustite ma, musím ísť za bratom," zavrčal som a pokúsil som sa mu znova vytrhnúť. S povzdychnutím ma pustil a odtiahol sa odomňa. Prudko som vstal a vzal som si tašku. Chcel som odísť čo najskôr, ale pred odchodom ma chytil za ruku a pritiahol ma k sebe. Narazil som sa jeho vypracovanú hruď a znova som ucítil jeho pery. Bol to iba krátky bozk, hneď potom ma pustil.

,,Dúfam, že ma nesklameš, Yoongi, a nikde o tom nepovieš. Aj tak by ti nikto neveril," uchechtol sa skôr, než som odišiel. Chrbtom ruky som si utieral pery a ponáhľal som sa k autu. Nasadol som doň a tašku som si hodil na sedadlo spolujazdca. Naštartoval som a zamieril som k Jiminovej škôlke. Neviem o čo sa ten hajzel snažil, ale nevyšlo mu to. Určite sa ním nenechám pretiahnuť. Nech má so mnou akékoľvek plány, nevyjdú mu.
Pred Jiminovou školou som zaparkoval a hneď som vystúpil. Jimin sedel na obrubníku a taška ležala vedľa neho.

,,Minie, prepáč, že meškám. Profesor ma zdržal," ospravedlnil som sa mu, ale on mi nevenoval ani pohľad. Vzal si tašku a so sklonenou hlavou zamieril k autu. Sadol si dozadu a ja som zarazene pozoroval dvere, ktoré zavrel. Povzdychol som si a vrátil som sa späť do auta. ,,Ako bolo v škôlke?" spýtal som sa po ceste domov. Odpovede sa mi však nedostalo. Povzdychol som si a pevnejšie som v rukách zovrel volant. ,,Prepáč, Jiminie," zašepkal som a kusol som si do pery. Cítil som sa naozaj zle.
Zaparkoval som pred domom. Vzal som si tašku a vystúpil som z auta. Počkal som na Jimina, lenže on ma iba obišiel. Zatriasol som hlavou a prešiel som ku dverám, ktoré som odomkol. Jimin hneď bežal do svojej izby. Išiel som za ním, ale keď som chcel otvoriť dvere, boli zamknuté. ,,Minie, nehnevaj sa na mňa," zamumlal som a čelom som sa oprel o dvere. Zavrel som oči a trhane som sa nadýchol. ,,Naozaj mi to prepáč," šepol som a potom som sa od jeho dverí odtiahol. Zamieril som do svojej izby, kde som si hodil tašku na zem. Zvalil som sa na posteľ. Nemám rád, keď sa na mňa hnevá. Momentálne však nemôžem nič urobiť.

° ° °

Zobudil som sa, keď bola tma. Siahol som po taške a vytiahol som si odtiaľ poznámky. Mal by som sa na to aspoň pozrieť, ale vôbec sa mi nechcelo. Zažal som si malú lampičku a unavene som si povzdychol. Vôbec na nič som nemal chuť. Bol som na seba nahnevaný, pretože ma Jimin ignoroval. Ale mohol za to ten debilný profesor, pretože ma skoro znásilnil v jeho kabinete. Začul som vŕzganie dverí, tak som sa do nich pozrel. Dvere sa trochu pootvorili a zjavila sa v nich Jiminova strapatá hlavička. Moc dobre som naňho nevidel, keďže tu bolo slabé svetlo.

,,Môžme sa porozprávať, Yoongi?"
Bál som sa čo chcel. Už dlho mi nepovedal iba menom, vždy tam bolo hyung. Hyung Yoongi, Yoongi hyung, hyung. Ale nikdy mi nepovedal iba Yoongi. Aj napriek obavám som prikývol. Vošiel do mojej izby a prešiel ku mne. Sadol si hneď vedľa mňa a sklonil hlavu. ,,V škôlke hovorili..ž-že som..škaredý. Škaredý a...a b-buzerant," zašepkal a potom som začul vzlyk. Nemal som slov. Dnešné deti sú hrozné, nedokážu pochopiť, že byť homosexuálom je normálne. Objal som ho okolo ramien a vtisol som mu bozk do vlasov.

,,Je v poriadku byť homosexuálom. A nie si škaredý, si nádherný," šepol som mu do ucha a on na mňa pozrel uslzenými očkami. ,,Neplač, zlatko," zamumlal som a palcom som mu zotrel slzy.

,,H-homosexuál j-je..buzerant?"

,,Takto nehovor, je to škaredé. Krajšie vyjadrenie je homosexuál," zabručal som a vtisol som mu bozk na čelo. Objal ma okolo pása a svoju tvár si zaboril do mojej hrude.

,,A-a čo to je?" ozval sa po chvíli ticha a ja som sa zarazil.

,,To je..Keď sa chlapcovi páči iný chlapec," zamumlal som a on sa odomňa odtiahol.

,,Takže k-keď sa mi..páčiš, som homosexuál?"
Zabehla mi slina a začal som kašľať. J-ja sa mu páčim? Snažil som sa upokojiť, ale moc sa mi to nedarilo.

,,J-ja sa..ti páčim?" spýtal som sa, keď som sa upokojil.

,,No..áno. Máš krásne oči, nádherný úsmev, jemné pery, úžasnú pokožku, krásnu tvár, vlasy jemné na dotyk, si proste..dokonalý," do jeho tváre sa nahrnula krv. Zalapal som po dychu a pozoroval som ho s vyvalenými očami. On si o mne myslí takéto veci? ,,N-nepozeraj sa tak na mňa, hyung," zamumlal a sklonil hlavu. Bradu som mu chytil medzi dva prsty a podvihol som mu ju. Bezmyšlienkovite som mu vtisol bozk na pery. Keď som sa od neho odtiahol, cítil som sa ako v nejakom sne. ,,Č-čo to..bolo?" spýtal sa zmätene aj keď sa stále červenal.

,,Bozk," odpovedal som jednoducho a pustil som ho. Odtiahol som sa od neho a vzal som si do ruky poznámky.

,,B-bolo to..pekné. Uhm, nehneváš sa na mňa?"

,,Prečo by som sa mal hnevať?" spýtal som sa nechápavo a zamračil som sa.

,,P-pretože sa mi páčiš a s-si môj brat," zakňučal a prisunul sa ku mne. Objal ma okolo krku a svoju hlavu zložil na moju hruď. S úsmevom som ho pohladkal po vlasoch.

,,Neboj, Jiminie, to, že sa ti páčim ešte nič neznamená," šepol som, aj keď ma to bolelo. Pozrel na mňa a zamračil sa. Prekvapilo ma to, ale ešte viac ma prekvapilo, keď ma pobozkal. Bol to iba obyčajný detský bozk na pery, ale aj tak ma to dostalo. Začínam mu prepadávať čoraz viac.