Tajomstvá a sľuby

Začiatok konca, koniec začiatku

Môj doterajší život sa mal zmeniť o 180 stupňov.

Strnulo som sedela na tvrdej nemocničnej stoličke a hľadela na zoslabnuté telo na posteli. Takmer s ňou splývalo. Mamka ticho odfukovala a ja som ju s vyschnutými očami a láskavým pohľadom pozorovala. Už to nebude trvať dlho, vraveli doktori. Rakovina sa dostala do posledného štádia a na nápravu už bolo neskoro. Skrátka neskoro, len tak.

Za celý svoj život som sa necítila horšie ako v tú chvíľu, keď pomaly otvorila oči, ako keby to vyžadovalo obrovský kus námahy. Pozrela som sa do jej krásnych modrých zreničiek, niekedy plných života, ktoré mali v sebe neskrotnú nehu a láskavosť.

„Belle..." slabo zašepkala.

S ťažkosťou som prehltla guču v hrdle. „Mami..."

Jemne podvihla kútiky úst, až sa jej vytvorili drobné vrásky a privrela oči. Nikdy výrazné vrásky nemala, bola stále veľmi mladá, ale teraz jej tvár pripomínala skôr ženu, ktorá už má celý život za sebou. Nie ženu tesne pred štyridsiatkou.

„Som rada, že si tu, pri mne... ani nevieš, ako ťa mám rada." slabým hlasom pokračovala, a mne sa sťahovalo hrdlo. Nesmieš plakať, nie zase, vravela som si. Rýchlo som klipkala očami, aby som odohnala zblúdilé slzy.

„Aj ja som tu rada, mami. Nepotrebuješ niečo?"

„Nie... Len tu ešte chvíľku so mnou buď."

 „Budem tu, neboj sa." prinútila som kútiky úst vyčariť chabý pokus o úsmev. Úsmev sa usadil na mojej tvári ako maska, ako niečo čo tam nemalo svoje miesto.  

Ako tam tak nehybne ležala, naplno som si uvedomila, ako veľmi ju mám rada. Bola to tá najobetavejšia a najmilšia osoba pod slnkom – vedela som to. Nik nebol láskavejší k druhým ľuďom ako ona, a to si prešla neľahkou mladosťou. V malom mestečku ako je Chesterling sa nič nevyrovná klebete o mladej slobodnej matke Mary Clementovej. Musela znášať pohľady od všetkých tých zlomyseľných malomešťanov. Nevedela som si ani len predstaviť ako sa s tým dokázala vysporiadať.

Napriek všetkým ťažkostiam sa jej podarilo vychovať mňa, otvoriť si vlastnú cukráreň a byť usmievavá zakaždým, keď niekoho stretla. V tomto smere som sa na ňu nepodala. Bola som drzejšia a kritická. Ale chápala som jej náturu, a to ako sa snažila vidieť vo všetkých len to najlepšie. Aj ja som taká občas bola, ale skôr som to označovala za osobnú naivitu. Ona sa len rada dívala cez ružové okuliare.

Hodnú chvíľu sme len mlčali a ona upierala pohľad do stropu. Tuho nad niečím premýšľala. Čo to len mohlo byť? Nad čím môže v tejto chvíli rozmýšľať?

Vzápätí sa na mňa otočila: „Beatrice, teraz ma dobre počúvaj."

Dych sa mi nachvíľku zastavil nad jej vážnosťou. Zaskočene som prikývla. Mamka pokračovala, už menej napäto.

„Nechcem, aby si ostala na tomto svete sama." Dlaňou si prikryla ústa, keď sucho zakašľala a mne sa s každým zakašľaním na sekundu zastavilo srdce.

„Starí rodičia, tu už nejakú dobu s nami nie sú, a vieš... že ja tu už tiež dlho nebudem." vravela vecne. Rovno mohla odriekať Newtonove zákony a bolo by to rovnakým tónom.

Odmietavo som pokrútila hlavou: „Mamí, prosím, nehovor tak."

Nemohla som na to myslieť. Pripustiť si to by znamenalo... že sa to stane. A to som nemohla.

Pohľad jej znežnel, keď na mňa pozrela, ale rozhodne prehovorila: „Belle, zlatko, obe to vieme veľmi dobre. Preto, ťa požiadam o jednu vec... Musíš mi sľúbiť –" znovu si odkašľala, „– sľúb mi, že to spravíš."

Zmätene som na ňu pozrela: „Ale mami, čo – čo ti mám sľúbiť?"

Zúfalo sa mi zadívala do očí: „Belle, sľúb mi to..."

V tej chvíli, by som aj zapredala dušu diablovi, ak by ma o to požiadala. To som však nevedela, že to bude stokrát horšie.

„Sľubujem."

So slabou úľavou si vydýchla a znovu sa zadívala nad seba.

Opatrne som sa postavila zo stoličky a snažila sa ignorovať svoje stuhnuté nohy, ktoré proti tomutu náhlemu pohybu protestovali. Spravila som pár krokov k posteli a chytila som sa jej chudého predlaktia. Nechápala som to. Čo to malo znamenať?

„Mami, o čo ide?" premáhala ma zvedavosť aj strach zároveň. Nikdy po mne žiaden takýto sľub nechcela.

Nehýbala sa. Mala som pocit, že zaspala , keď po minúte ticha prehovorila: „Nechcem, aby si ostala na tomto svete sama..."

„Ale veď ja nebudem sama," snažila som sa protestovať, „mám predsa..." v tom bode som sa zarazila, keď som si uvedomila, že okrem nej nikoho iného nemám. Starí rodičia zomreli pred tromi rokmi a otca som nikdy nepoznala. Mama bola jedináčik.

„Mám predsa Lauru," snažila som sa dostať niečo zo seba, „vieš, tá kamoška..."

No dobre, nebola to celkom pravda. S Laurou sme sa od skončenia školy poriadne nevideli. A našou spoločnou témou bola zvyčajne škola. A kto pôjde na univerzitu. A kam.

Mama podvihla ľavú ruku, aby ma umlčala. Už nemala silu sa hádať.

„Belle. Kamoši, to nie sú rodina. Preto chcem, preto chcem," začal sa jej triasť hlas, „preto chcem, aby si našla svojho otca. Biologického." upresnila, akoby to nebolo dosť jasné.

Chvíľu sa všetko navôkol mňa zatočilo. Bola som zmätená, a naštvaná a vystrašená... V živote so mnou o otcovi nerozprávala a ja som sa naučila nepýtať sa. Opustil ju, vraj to bola len jednorázovka na maturitnom plese... Nechal ju v tom.

„Mami... ale... nikdy si o ňom nehovorila, neviem ani ako sa volá –". Bolo to čisté šialenstvo. Čo to nevidí?

„Peter Johnson." prerušila ma. „Len ho nájdi, Belle, on, on sa ťa možno ujme..." hovorila to s takou nádejou v hlase, až mi bolo ľúto niečo namietať. Dosť som pochybovala o tom, že ak príde 21-ročné dievča za cudzím chlapom a povie mu, že je jej otec, hneď sa jej s horlivou radosťou ujme a začlení ju do kruhu svojej rodiny. Možno by som mala prísť na Vianoce. Ahoj oci, priniesla som vianočný puding! Kto som? Veď tvoja dcéruška Beatrice! Čo si nepamätáš?

Ako vravím, šialenstvo.

Slabo som sa na ňu usmiala a jemne jej stlačila lakeť. „Mami – " zašepkala som.

„Myslím," odkašľala si, „myslím, že pracuje v Londýne. V realitnej kancelárii Johnson&Strauch. Beatrice, nájdi ho." naliehala.

Nemala som síl povedať niečo iné ako: „Nájdem."

„Ďakujem." skoro nečujne povedala a upadla do tvrdého spánku.

Sťažka som si vzdychla a schmatla svoj batoh pohodený vedľa stoličky. Potichu som sa vykradla dverami a ešte raz sa na ňu s láskou v očiach zahľadela. Svetlé vlasy mala rozprestreté na vankúši a chudá tvár jej odpočívala v pokojným spánkom. Bielo-modrá nemocničná izba vyzerala neprívetivo len s jednou posteľou, stolíkom a stoličkou. A s prístrojmi.

„Zajtra prídem." sľúbila som jej.

Zavrela som za sebou dvere a vyšla chodbami nemocnice.

Tento sľub som nedodržala.