Tajomstvá a sľuby

10 otázok vol. 2

„Takže dnes mám 10 otázok ja na teba." vyhlásil Marco, keď sme spolu kráčali v piatok na obed. Bol príjemný deň a aj v zvyčajne zamračenom Londýne slniečko ukázalo svoju tvár.

Prikývla som. Bola som zvedavá, čo sa ma spýta. Trochu som sa obávala, to áno, ale koniec koncov, nebolo nič, čo by som mu nepovedala.

„Kde si bývala predtým ako si prišla do Londýna?" začal vyzvedať.

Nadýchla som sa a porozprávala mu o malebnom mestečku Chesterlingu, neďaleko Newcastlu. O zelenej prírode, milých aj konzervatívnych ľuďoch. O miestach, kam som chodila najradšej ako schody pod starou zvonicou či malá talianska reštaurácia. Povedala som mu aj o cintoríne, na ktorom som už príliš dlho nebola.

Predtým ako sa spýtal ďalšiu otázku sa zamyslel. „Chcel som sa ťa už dlhšie spýtať, ako to máš s rodinou? Nemusíš odpovedať, keď nechceš." dodal, keď zbadal môj výraz.

„Vieš," začala som, „zo svojej rodiny už nemám nikoho. Mamka ma vychovala sama s pomocou starých rodičov, ale nikto z nich tu už nie je."

Zamlčala som mu fakt, že Peter je mojím otcom. Ešte nebol ten správny čas prezradiť toto tajomstvo.

Vošli sme to šaláterie ako minule. Usadili sme sa na rovnakom mieste. Bol zázrak, že bolo voľné.

„A čo škola?" Narazil na citlivú tému. Zamysleným pohľadom ma pozoroval až som sa ošila.

„Skončila som svoje A-levels, ale na univerzitu som napriek prijatiu nenastúpila. Nemohla som opustiť domov..." pokrčila som plecami. „Teraz mi však už nič nebráni študovať. Rozhodla som sa, že ďalší rok si pošlem prihlášku na výšku."

Priznala som niečo, čo som ešte nikomu, ani Roxy, neprezradila.

„A kam by si chcela ísť?" Jeho tón bol nonšalantný, ale jeho stuhnuté plecia hovorili o niečom inom.

Nad konkrétnymi univerzitami som nepremýšľala. Veľa záviselo od toho, či ma Peter prijme za svoju alebo nie. Rada by som zostala v Londýne. Lenže škola... moje štúdium mi bolo prednejšie. V Londýne ma držali ľudia. Keď som sa pozrela na Marca, ako ma zaujato pozoruje, uvedomila som si, že som sa k Londýnu pripútala viac ako by som chcela.

„Nerozmýšľala som nad tým. Záleží od toho, kde bude odbor ekonómia s užšou špecializáciou na nehnuteľnosti." priznala som.

Zložil si ruky na hrudi. „Chceš zostať v odbore?"

Mykla som hlavou. „Už predtým ako som začala pracovať v Johnson&Strauch som chcela študovať ekonómiu. Toto ma v tom len utvrdilo."

Nadvihol kútik úst. „Ambiciózna."

Stisla som pery zabraňujúc úsmevu.

„Ďalšia otázka." vyzvala som ho.

„Prečo Londýn?" založil si ruky na stole.

Prečo Londýn... Mohla som ísť hocikde. Ale prečo som šla do Londýna? Peter... Mama. Bolo to jasné. Mohla som mu to povedať? Vedel by udržať tajomstvo?

Zhlboka som sa nadýchla. „Vieš, predtým ako mamka zomrela, niečo som jej musela sľúbiť."

„O čo išlo?" Hľadalo som v jeho tvári niečo, čo by mi prezrádzalo, čo si myslí, ale bol úplne vážny.

„Musela som jej sľúbiť, že nájdem svojho biologického otca. Preto Londýn." Dostala som to zo seba. Uľavilo sa mi.

Čakala som ako zareaguje. Natiahol cez stôl ruku a tuho stisol tú moju. Aj toto jednoduché gesto mi tislo slzy do očí. Rýchlo som zaklipkala.