Tajomstvá a sľuby

10 otázok

Na druhý deň ráno bol Peter v práci ako obvykle a Roxy na recepcii. Odkedy Peter ležal v nemocnici, s Roxy sme nemali čas sa ani porozprávať, a keď som sa jej v rýchlosti zdravila, cítila som sa previnilo. Mala by som s tým niečo spraviť.

Moje ďalšie kroky neboli tak dynamické, ale rozhodla som sa vyvarovať včerajšiemu stresu. Vedela som do čoho idem, keď som to svojmu biologickému otcovi oznamovala a nastal čas čeliť svojim činom. Zároveň som myslela na niekoho, kto bude svojim včerajším činom čeliť tiež. Potmehúdky som sa usmiala cestou k výťahu.

Marco včera prekročil akékoľvek medze. Nechal ma tam stáť ako takú hlupaňu. Hneď večer som si povedala, že mi nikto, a rozhodne nie Marco Lesley, mi nebude motať hlavu. Využil moju chvíľkovú slabosť a tie svoje krásne modré oči, úsmev a... shit.

Tuho som premýšľala ako sa pomstím niekomu, kto robí všetko preto, aby sa mi dostal pod kožu. Musela som ho niečím zaujať, inak by sa ku mne takto nesprával. Ale pochybujem, že to boli moje slzy a nervové výkyvy.

Obliekla som si až príliš úzke šaty, v ktorých bolo vidno, že občas do tej posilky nakuknem. Kráľovská modrá skvelo kontrastovala s mojimi blonďavými vlasmi a telové lodičky mi predlžovali nohy. Vlasy som si nechala padať na chrbát v jemných, takmer „prirodzených" vlnách. Bola som s týmto lookom veľmi spokojná. Vyzerala som sexy, ale zároveň formálne. V odraze výťahu som sa skontrolovala, spokojne sa pre seba usmiala a odhodlane som stlačila číslo 6.

„Rozmýšľal som.." začal Peter. Lakťami sa opieral o stôl, prsty mal prekrížené. Nervózne som sedela oproti nemu. Zavolal ma k sebe len čo som prišla do kancelárie.

Odkašľal si.

„Beatrice, kým som bol v nemocnici, mal som dosť času na premýšľanie o tom, čo si mi povedala. A nech som sa na to pozrel z hocijakej strany, nenašiel som žiaden dôvod, prečo by som tvojim slovám neveril."

Odľahlo mi. Mohol ma poslať kade ľahšie ako klamárku, ale on nad tým uvažoval. Nevyzeral nahnevane. V tvári sa mu zračilo mierne vyčerpanie, ale nenašla som ani náznak rozhorčenia.

Vzdychol si. „Zatiaľ však nechcem, aby o tom ktokoľvek vedel. Je to veľká vec a sám, verím že ja aj ty, to musíme spracovať."

Na súhlas som prikývla. Pozerať sa naňho ako na otca mi od začiatku prišlo zaťažko.

„Necháp ma zle, ale budem od teba potrebovať vzorku DNA. Najlepšie by bolo, ak by sme spolu po práci zašli na kliniku. Nie je to tým, že by som ti neveril..." zhlboka sa nadýchol, „ale musím si byť istý. Už len kvôli Margaret a svojej rodine. Verím, že ma pochopíš."

Sekundu mi nedochádzalo o čom hovorí. Vzápätí mi jeho slová začali dávať nový význam. DNA, klinika, spolu...

Pozrela som sa do jeho priateľských očí. „Á-áno, samozrejme, nie je to problém."

Hlas som mala trochu chrapľavý. Nemala som problém s testami otcovstva, považovala by som za hlúpe, ak by ich nepodstúpil, ale po uplynulých udalostiach som z návštevy kliniky nebola príliš nadšená.

Unavene sa na mňa usmial. „Ďakujem, za všetko, čo si spravila kým som tu nebol. Viem, že to bolo na teba veľa."

Aj napriek tomu, že ho len nedávno prepustili, stále bol vyčerpaný. Usúdila som, že bude preňho ako aj pre mňa najlepším riešením pracovné nasadenie. Prepla som sa do pracovného módu.