Tajomstvá a sľuby

Workoholici a posilka

Peter bol zavretý vo svojej kancelárii a ja som obhrýzala ceruzku. Pani Blacková povedala, že spoznám, kedy je ten vhodný čas. Lenže moja intuícia sa asi zbalila a šla do teplých krajín alebo čo. Pohrávala som sa s myšlienkou, že mu to jednoducho poviem.

Opatrne som sa na roztrasených nohách postavila a zaklopala. Bol to dobrý nápad? Nie. Mala som na výber? Nie.

„Áno?" ozval sa Peter.

Otvorila som dvere a vkĺzla dnu. Len jeden pohľad naňho ma utvrdil v tom, že som slaboch. Nedokážem to.

„Ach, to ste vy Beatrice, čo potrebujete?"

Hrýzla som si do spodnej pery, pretože nervozita ma prevalcovala.

„Viete, viete... Roxy spomínala, že večierok by mal mať nejakú tému. Je to pravda? Napadlo nás, že by to mohlo byť, niečo na štýl, tajuplného večera, všetci by si vzali škrabošky a tak... Lenže potom sme uvažovali, aby to nebolo až príliš cez čiaru, predsa len to je firemný večierok, všakže. Preto som sa radšej rozhodla..." rapotala som úplne nezmyselne o večierku, pretože na skutočný dôvod svojej návštevy som sa nezmohla.

Peter sedel v svojom sivom obleku za stolom a mojimi vlastnými očami ma zamyslene pozoroval. V tmavých vlasoch sa mu začínali črtať šediny, ale stále ich nebolo dosť na to, aby vyzeral staro. Výrazné lícne kosti a jednodňové strnisko mu dodávali na vážnosti. Už dlhšie som rozmýšľala nad tým, že v dobe, keď sa poznal s mamkou musel byť veľmi príťažlivý mladík. Popravde, to, že s ním strávila noc ma ani nepohoršovalo. Každý bol raz mladý.

„...že bude lepšie, ak sa spýtam najprv vás, čo si o tom myslíte. Som tu krátko a netuším nakoľko sú zamestnanci kancelárie ochotný pristúpiť na niečo takéto."

Odmlčala som sa. Ako som tam stála, vedela som, že na pravý dôvod mojej návštevy naozaj nie je správna chvíľa.

Peter sa oprel o kreslo a premýšľal nad mojimi slovami. Slová zo mňa prúdili samé, a preto som sa ich snažila spätne prehrať v hlave. Netrepla som nejakú hlúposť? To by sa mi podobalo.

„Nie je to zlý nápad. Škrabošky sme tu ešte nemali, a ak to bude dress code... Netrápte sa tým, či na to pristúpia. Budú musieť. Len tomu vymyslite nejaký pútavý názov, Večierok v maskách znie strašne."

Prikývla som a nasilu sa na Petra usmiala. Na môjho otca. Očami sa na mňa pousmial.

„Dáte si kávu?" spýtala som sa, kým som vycúvala z tohto nepodareného pokusu o prezrádzanie tajomstiev.

„Nie, ďakujem, Beatrice."

Vyšla som z miestnosti a potichu za sebou privrela dvere. Oprela som sa chrbtom o stenu a pretrela si spánky. Toto nešlo podľa plánu. Ostávalo mi len hádať, kedy bude „ten správny čas".

Tajomná záhrada. Nie.

Tajuplná noc. Nie.

Maškarný bál. Nie, nie, to nie je bál.

Masquerade. Nooo... teoreticky.

Spokojne som sa pozerala na pozvánky, ktoré som vytvorila. „Užite si večer v štýle Masquerade..." Neznelo to tak zle. Po konzultácii s Roxy som pozvánky rozoslala na firemné maily. Do večera sa prihlásilo vyše 50 ľudí. Prekvapil ma toľký záujem.

Väčšinu mien z nahlásených som nespoznávala, ale videla som, že pani Phillipsová je nahlásená spolu s plus 1, čo som predpokladala, že bol jej manžel. Taktiež som spozorovala meno Michaela Rollinsa, ktorému som ešte v prvý deň zaniesla nejaké zložky. On žiadne plus jedna nemal.