Tajomstvá a sľuby

Koniec začiatku, začiatok konca

Na druhý deň ráno mi volali z nemocnice. Zomrela. Bola navždy preč a už sa nemala nikdy vrátiť. Odišla. A ja... zostala som tu sama, tak ako povedala. Náš dom mi prišiel prázdnejší ako hocikedy predtým, pretože sa môj mozog snažil vstrebať fakt, že sa už nikdy nevráti. Že už nikdy neprejde vchodovými dverami, neopraví žiarovku a nebude si vyspevovať storočné pesničky pečúc v kuchyni.

Po obdržaní hovoru som sa vybrala rovno do nemocnice, ale nedovolili mi ju vidieť. Nechceli ma nechať ísť za ňou do márnice. Vraj sa nemusím obťažovať, všetko je už zariadené... Čo je toto za blbosť?!?

Svojím výstupom som nič nezmohla a neostávalo mi nič iné ako sa vrátiť domov. Domov tým bezútešným chodníkom zúfalstva. Domov, kde už nebolo nič, čo by som domovom nazývať mohla.

Kráčala som chodníkom, uzavretá do svojich vlastných myšlienok a spomienok, keď mi zazvonil mobil a na ňom stálo neznáme číslo. Nemala som náladu sa s niekým rozprávať, a tak som ho nechala nech si zvoní ďalej a strčila ho naspäť do vrecka bundy. Bol len október, ale tu na severe Anglicka už začínalo byť poriadne chladno. Kopla som do plechovky, ktorá ležala na chodníku a užívala si sekundu, kým letela vzduchom.

Mobil mi zazvonil ešte raz, a ja som naň s nevôľou pozrela. Opäť to neznáme číslo. Opatrne som prijala hovor.

„Prosím." ozvala som sa tichým hlasom. Na prázdnej ulici však znel akoby som kričala.

„Dobrý deň, prepáčte, že ruším v tak nemilom okamihu. Moje meno je Charles White, som právnik. Volali mi z nemocnice o tragickej udalosti, čo vás postihla. Prajem úprimný sústrasť. Každopádne, vaša matka nechala závet..."

Počúvala som ho iba na pol ucha, jeho slová na mňa doliehali z obrovskej diaľky.

„...a zaujímalo ma, či by bolo možné sa niekedy v priebehu zajtrajšieho dňa stretnúť. Nebude to nič -"

„Áno." úsečne som ho prerušila.

Počula som ako na chvíľu zaváhal. „Vyhovuje vám to okolo desiatej?"

„Áno." odpovedala som stroho. Aj tak som nemala nič na práci, netušila som, čo budem robiť ani za 5 minút, nie to zajtra. Bez nej moja akákoľvek existencia strácala podstatu.

„Moja adresa je..."

Rýchlo som si do hlavy uložila adresu, ktorú povedal a bez rozlúčenia ho zrušila.

Mobil automaticky putoval naspäť do bundy, ktorú som si pritiahla ešte bližšie k telu. Náhle mi bola neuveriteľná zima a slzy sa mi predierali do očí. Slabučko som zavzlykala, a moje slzy nemali konca. Zastavila som a oprela som sa o najbližší múrik. Netuším ako dlho som tam len tak stála a plakala, ale zakaždým, keď som si myslela, že mi už došli všetky slzy, spomenula som si na jej úsmev, na jej lásku k cukrárni, na maličkosti, ktoré tak milovala. Ako si každú nedeľu sadla a lúštila krížovky, ako vymýšľala nové receptúry, a nepodarky sklamane vyhadzovala do koša, ako sme každé ráno s úsmevom otvárali cukráreň... A znovu som sa rozplakala.

V ten deň som vyronila oceány. Nepamätám si svoj návrat domov, ani to ako som sa dostala do postele a zaspala. Zobudila som sa na druhý deň, presne o 5:30 - náš bežný čas na vstávanie. Už som sa postavila, že si oblečiem uniformu, keď sa mi to všetko vybavilo. Nebolo už kam chodiť - a s kým. Sadla som si na posteľ a rukami som sa chytila za hlavu. Cukráreň, mamina pýcha, bola predaná. Predala ju vo chvíli, keď sa dozvedela, aký vážny je jej zdravotný stav. Nepočúvala moje protesty o tom, že ju zvládnem viesť aj sama. Pomaly som si naspäť ľahla, bez života.