Tajomstvá a sľuby

Zradcovia a vydierači

Nechápavo som na ten e-mail pozerala. Nevedela som uveriť vlastným očiam. Čo to sakra...? Pondelkové ráno som si takto vonkoncom nepredstavovala. Pri automatickom prezeraní Petrovej e-mailovej schránky som našla e-mail, ktorý znel v krátkosti takto:

Viem, že Beatrice Clementová, vaša nová asistentka, je v skutočnosti vašou dcérou. Pokiaľ nechcete, aby vyšlo na verejnosť jej pochybné obsadenie do pozície a jej nevhodný vzťah s vaším synom, do zajtra zaplatíte výkupné vo výške 100 000 libier.

A tak ďalej... Normálne som musela prečítať obsah tejto správy aspoň päťkrát, kým som uverila, že sa to vážne deje. Takto podané to znelo strašne. „Pochybné obsadenie do pozície" a „nevhodný vzťah" vrhalo zlé svetlo nielen na mňa či Marca, ale hlavne na Petra. A pritom to nebolo ani pravdivé! Ale ľudia sú schopní uveriť každej blbosti, a takúto pikantnosť by si nenechali ujsť. Normálne by nás zjedli zaživa. Och, bože. Čo len Petrovi poviem? Triasla som sa po celom tele. Nedávalo mi to zmysel. Ako to len niekto mohol zistiť? A prečo by nás týmto spôsobom vydieral?

„Beatrice, si v poriadku?" Ani som si nevšimla cinknutie výťahu a Petrov príchod.

„Áno...nie." snažila som sa upokojiť, ale vôbec mi to nešlo.

Peter sa zamračil a rýchlo podišiel ku mne. Nemala som síl mu to povedať či prečítať, tak som len ukázala na obrazovku počítača ako nemé dieťa. Postavil sa za mňa a v rýchlosti si e-mail prečítal. Na rozdiel odo mňa, v jeho prípade sa žiadna panika nekonala.

„Poď som mnou do kancelárie, Beatrice." rozhodne oznámil.

Roboticky som sa zdvihla zo stoličky a nasledovala ho. Čo len bude robiť? Vyhodí ma? Poprie to? Čo bude so mnou teraz? Očividne som začala panikáriť.

Vo svojej kancelárii Peter chlácholivým hlasom prehovoril. „Sadni si prosím, Beatrice, a zhlboka dýchaj."

Poslúchla som jeho radu a sústredila sa na to. Nádych, výdych. Nádych, výdych. Nádych, výdych... to sakramentsky vôbec nepomáha!

Podával mi pohár s vodou. „Napi sa." Bolo to presne naopak ako to bolo obvykle. Väčšinou som mu núkala pitie ja. Jeho láskavosť mi na pokoji nepridávala.

Napila som sa vlažnej vody a mierne mi to prečistilo myšlienky. Tuho som zvierala sklo pohára.

„Budem k tebe úprimný," začal úplne pokojným hlasom Peter, „nie je to prvýkrát, čo ma niekto vydiera."

Po tejto vete sa mi mierne uľavilo. Aspoň, že tak.

„Stalo sa mi to niekoľkokrát, a väčšinou šlo o nespokojných zamestnancov či prepustených, ktorý dúfali, že ma využijú a získajú peniaze navyše." Toto vysvetlenie dávalo zmysel. Ukrivdený ľudia nepoznajú zábrany. Myslia si, že tak dostanú to, čo im nepatrí. A pomstu ako darček.

Na Petrovi bolo vidno, že mu táto situácia nie je ukradnutá, ale takisto ju neberie na veľkú váhu. Mne sa to javilo ako katastrofa. Taká hanba, ak by to v takomto znení vyšlo von...

„Beatrice, musíš si uvedomiť jedno. S vydieračmi sa neoplatí vyjednávať. Častokrát klamú alebo si vymýšľajú. Ich zámerom sú peniaze, nie to čo majú v rukách. Každý prípad je osobitý, niečo sa dá nechať polícii, niečo vyriešime my. Ešte dnes poviem Marcovi nech zistí od koho ten e-mail pochádza."

Odkašľal si. „Takže Beatrice, upokoj sa. Rozhodne nič platiť nebudem. Myslím si, že vydierač bude príliš zbabelý na zverejnenie čohokoľvek, môžeš si vydýchnuť."

S vydieraním som sa nikdy predtým nestretla, ale Peter hovoril ako hotový znalec. Zaujímalo by ma, koľkokrát ho takto už vydierali. Pokiaľ má pravdu, nič nám reálne nehrozí. Asi som robila len zbytočnú paniku.

Bola som šťastná, keď prišiel čas obeda, a mohla som sa Roxy zveriť so svojimi rannými problémami.

„Nikomu to nehovor," začala som potichu, „ale dnes prišiel Petrovi mail. Niekto ho vydieral, že prezradí aký je medzi nami vzťah, a povie že ma Peter zamestnal len preto, lebo som jeho dcéra... Cítim sa hrozne."

Roxy na mňa nechápavo vyvalila oči. „Vydiera ho niekto? Nechce ísť na políciu?"

„Nemyslím si... Skôr sa spolieha na to, že tomu človeku ide o peniaze a v skutočnosti nemá záujem to zverejniť." opakovala som jej Petrovo stanovisko.

Roxina namaľované pery podozrivo mlčali. „Hm. Tak snáď to takto dopadne."

„Snáď áno." pritakala som a zamyslene som prežúvala kúsok šalátu.

Buchla som päsťou do stola. „Ale vieš čo by ma naozaj zaujímalo? Ako sa to niekto mohol dozvedieť? Vie to len Peter, Marco, Margaret, môj právnik a ľudia z kliniky – tí sú však chránený tajomstvom. No a samozrejme, ešte ty. No nikto z vás by to nikomu ďalšiemu určite len tak nepovedal..."

Rúžové vlasy predo mnou sebou mierne šklbli a Roxy zabodla svoj pohľad do šalátu.

„Roxy!" otvorila som ústa a nemohla som tomu uveriť.

Hlava jej rýchlo vystrelila a v očiach mala ospravedlňujúci výraz. Vyšiel z nej spletitý prúd slov, ktoré som ledva stíhala vstrebávať. „No vieš, naozaj ma to mrzí. Raz sme sa rozprávali s Ryanom, už ani neviem, o čom to bolo. Prisahám! Ja som mu to nechcela povedať. Fakt nie. Nechcela som. Ale nejako mi to vykĺzlo a –"

Zdalo sa mi to ako zlý sen. Povedala som jej svoje najväčšie tajomstvo a ona si ho nedokázala udržať pre seba. Hneď to musela vykrákať svojmu Ryanovi. A to si vraví najlepšia kamarátka! Hlúposť!

„- a tak som mu to musela vysvetliť. Bei prepáč, naozaj prepáč. Nechcela som. Ryan by to určite ďalej nepovedal, veď je Marcov najlepší kamarát!"

Nedokázala som to ďalej počúvať. „Aj ty si MOJA najlepšia kamarátka! Tiež som si myslela, že by si to nikomu nepovedala a pozri, Ryan o tom vie! Nebodaj to niekde vykĺzlo aj jemu?"

Vstala som od stola a nechala tam peniaze spolu s nedojedeným šalátom. Musela som utiecť.

„Bea, Bei, prepáč! Naozaj mi to je ľúto!" snažila sa ma zastaviť, ale pohár mojej trpezlivosti pretiekol. Mala som plné zuby takýchto rečí. Mala moje tajomstvo udržať! Od toho sú predsa kamarátky...

Bez rozlúčky som nahnevane opustila reštauráciu. Ako fúria som sa prirútila do kancelárie, neschopná uveriť tomu, čo sa práve stalo. Kvôli nej teraz Petra vydierajú! Kvôli nej mám strach, čo príde v stredu! Všetko pokazila! Všetko!

Mala som chuť plakať, ale zarazila som sa. Nebudem si míňať slzy na Roxy. Nestojí mi za to. Pre vlastné dobro, môže len dúfať, že sa tá správa v tomto znení nerozšíri... Cez to by som sa nikdy nepreniesla. Kamarátka-nekamarátka, takáto zrada mi prišla zaťažko. Roxy tu bola vždy pre mňa a ja pre ňu. Sú však veci, ktoré sa partnerom nehovoria a zostávajú medzi priateľkami. Toto bola jedna z nich. A pozrime sa...

Utorok som bola pokojnejšia. Ako sa vraví, ráno je múdrejšie večera. Hoci som večer nakoniec vyplakávala do vankúša a Marcovi do telefónu, ráno som sa zobudila svieža, odhodlaná bojovať. Nenechám sa rozhodiť vydieračom ani Roxy.

Na recepcii našťastie bola Lea, a ja som sa jej až prehnane milo pozdravila. Udivene len dvihla obočie. Nebolo tajomstvom, že sme neboli veľké kamarátky, ale úprimne som si nevedela spomenúť prečo. Už dávno som na ňu nemala prečo žiarliť a to, že môj vkus na módu a ten jej bol odlišný, to predsa nebolo tak obrovskou prekážkou, no nie?

Práca nám išla od ruky a dohnala som všetky resty. Včera som bola roztržitá a ťažko sa mi sústredilo na prácu. Dnes som všetko dohnala, dokonca som aj pripravila krásne kapučíno s motívom lístočka. Naozaj podarený deň.

Večerné horúce bozky s Marcom tomu dali čerešničku na záver. Už som sa stredy nebála. Nebolo čoho. Tak som si to celý večer vravela.

Jedno múdre príslovie vraví, že nekrič hop, kým nepreskočíš. Príslovia v sebe ukrývajú kúsky pravdy. Toto som si overila na vlastnej koži. V utorok som povedala hop. V stredu som nepreskočila. Prepadla som do priepasti. Až na dno.