Tajomstvá a sľuby

Tajomstvá nad tajomstvami

V prvom rade sa ospravedlňujem za dlhšiu prestávku. (Snáď ste na príbeh za ten čas nezanevreli.) Nejdem sa vyhovárať, ale isté povinnosti (skúšky) a problémy (notebook) ovplyvnili moje písanie. Každopádne, som späť a verím, že sa mi podarí obnoviť približne týždenné vychádzanie častí. Tak si užite novú časť :)

Celú cestu k otcovi som bola nervózna. Nemala som na to závažný dôvod. Petra som poznala, Margaret tiež. Netušila som však nič o ich širšej rodine. Majú deti? Och, určite áno. Prečo mi to nenapadlo skôr? Hlúpa Beatrice. Čo si oni o mne pomyslia? Ako zareagujú, keď im Peter prezradí kto som? Neodsúdia ma? Prijmú myšlienku ďalšieho, veľmi nečakaného súrodenca?

Nechcela som počas večere na seba upútavať ešte viac pozornosti ako je nutné, a tak som stavila na malé čierne šaty. Verila som, že sú tými správnymi spoločníčkami dievčaťa na odhalenie skrytých tajomstiev a spĺňanie mŕtvych sľubov.

Ulica, na ktorej Peter v Londýne býval bola plná rodinných domov. Neboli v radovej zástavbe, ako je v Anglicku zvykom, išlo o väčšie, rodinné, historicky vyzerajúce sídla. Adresa, ktorú mi v e-maile poslal odkazovala na jeden z nich. Trávnik pred domom vyzeral zarovnane podľa pravítka a až prehnane zeleno. Zaujímalo ma, či je to prirodzená farba, alebo si trávnik nechávajú prestriekavať. Nemám pocit, že by Peter bol ten typ človek, čo si nechá nafarbiť trávnik, ale nikdy nevieš. Obzvlášť nikdy nevieš preferencie trávnikov novo-získaných otcov.

Dom sa rozprestieral uprostred pozemku. Červená tehla kontrastovala zo zelenou révou, ktorá ho nesúmerne obopínala z jednej strany. Chápadlá, vždy mi takéto rastliny pripomínali chápadlá príšery, ktorá sa chystá postupne, ale isto, stráviť celé obydlie. Biele okná a monumentálny vchod s dvomi stĺpmi dodávali budove historický dojem. Nešlo o najväčší ani najkrajší dom, aký som kedy videla, to zas nie. Nevyzeral prehnane veľko, ale po skúsenostiach v kancelárii som ho už s ľahkosťou odhadovala na aspoň 6 izieb a tri kúpeľne.

Nervózne som kráčala chodníkom z bieleho kameňa smerom k vstupu a skôr než som si to mohla rozmyslieť, zazvonila som. Nebolo už cesty späť.

Mädlila som si ruky, pripadali mi nadbytočné. Prehodnocovala som, či bolo dobrým nápadom sem chodiť, keď v tom sme dvere roztvorili a vykúkal z nich vysmiaty Peter. „Beatrice! Poď ďalej, no tak, nehanbi sa."

Asi na mne spozoroval nervozitu, ktorú som sa ani veľmi nesnažila skrývať. Mala som právo na to byť nervózna. Kto by nebol?

Vošla som dovnútra. Bolo tam prekvapivo útulne, tmavé drevené podlahy a krémové omietky spolu harmonicky ladili. Čerešňové komody po stranách predsiene dômyselne vypĺňali priestor. Na komodách som spozorovala fotografie, ale nemala som čas sa na nich bližšie pozrieť. Na stenách viseli obrazy, vanilková sviečka rozvoniavala priestor. Soška anjelika tu, obrázok z výtvarnej výchovy tam... Vyzeralo to ako pravý domov.

Peter ma zaviedol krátkou chodbou do jedálne.

„Margaret! Pozri, kto prišiel!" zvolal predtým než sme vstúpili.

Naširoko som sa usmiala na Margaret dokončujúcu prestieranie stola. Vyzerala omnoho lepšie ako naposledy, niet divu, svojho manžela už mala šťastne po boku. Tmavé vlasy mala elegantne stiahnuté do nízkeho drdola. Potešilo ma, že rovnako ako ja, stavila na čiernu farbu šiat. Mala u mňa malé plus.

„Rada ťa opäť vidím, Beatrice, vitaj u nás." nechala to, čo robila. Jej náhle medvedie objatie ma trochu zaskočilo.

„Aj ja vás." vydralo sa zo mňa, keď ma pustila.