Tajomstvá a sľuby

Epilóg

O pol roka neskôr

Pomaly som precitala do nového dňa. Za oknom padali prvé snehové vločky, vo vzduchu bolo cítiť neskorú jeseň. Bola sobota, lenivý deň, ale život v Londýne sa nezastavil.

Prevalila som sa na druhý bok a zahľadela sa na pokojne spiacu tvár vedľa mňa. Vyzeral tak spokojne a nevinne. Hoci som sa k nemu pred týždňom oficiálne prisťahovala, a povedala zbohom pani Blackovej, stále som si nemohla zvyknúť na to, že sa teraz budem zobúdzať vedľa neho. Natiahla som ruku a pohladilo Marca po strnisku na tvári.

„Ty!" z ničoho nič otvoril oči a prevalil sa na mňa svojím telom.

Rozosmiala som sa. „Myslela som, že ešte spíš..."

„Zobudil som sa asi pred desiatimi minútami." priznal sa.

„Chcel si ma vystrašiť, čo?" žartovne som doňho rýpla.

Prikývol a dal mi letmú pusu. „Chcel som ťa nachytať ako ma pozoruješ, kuriatko."

„Nesledujem ťa!" ohradila som sa, hoci sme obaja vedeli, že ide o bohapustú lož.

Nadvihol obočie a podivne sa usmial. Nevedela som z jeho tváre nič vyčítať.

„No tak ma sleduj teraz." povedal. Zvraštila som obočie v nepochopení.

Jeho náhle vrúcne bozky a drsné ruky mi to objasnili. Sledovala som, ako ma prinútil sa roztopiť. Keď ma uhryzol do pery, ja som sa k nemu pritisla bližšie. Ešte bližšie. Pomaličky, vražedne pomaličky, mi rukou skĺzal k lemu nočnej košele, až mi naskakovali zimomriavky.

Chytila som Marca za ramená a mierne ho od seba odtisla: „Nie že prídeme neskoro."

Očkom mrkol na displej telefónu na nočnom stolíku. „Neboj sa."

Zahryzla som si do pery, na čo mi dal veľmi pomalú pusu. Jeho pery sa začali presúvať nižšie a nižšie, cez krk až ku hrudi. Zalapala som po dychu, keď mi jeho studené prsty vyhrnuli nočnú košieľku, pod ktorou som nič nemala. Stačil jediný dotyk a bola som jeho.

Prsty som mu zaryla do chrbta, aby vedel, čo so mnou robí. Na čas som zabudla. Priznávam, milovala som ho.

Keď sme sa konečne dostali z postele, bol najvyšší čas obliecť sa a vyraziť. Marco si nahodil košeľu, ja som sa súkala do obtiahnutých šiat.

Plesk. Jemne ma buchol po zadku, keď prechádzal okolo.

„Hej!" zvolala som naňho naoko nahnevane.

Sebavedomo sa uškrnul a zdvihol na svoju obranu ruky. „Pred chvíľkou ti to nevadilo, kráska."

Stisla som pery, pretože som nemala odpoveď, ale kútiky mi cukali do úsmevu.

„Si pripravená?" vyzvedal.

Peter mal dnes mať narodeninovú oslavu. Krásnych okrúhlych 40. Zorganizoval oslavu v jednej z tých snobských reštaurácií. Príliš pompézne a načančané. Boli pozvaní všetci priatelia a známi.

Poslala som mu vzdušnú pusu. „Som. Už sa neviem dočkať." Bola to pravda.

Oslavu sme si neskutočne užili. Margaret s Petrom nás srdečne privítali, a zatiaľ čo sa Peter bavil so svojimi známymi, ja s Marcom sme drkotali s našimi najlepšími priateľmi.

„...a potom mi povedali, že mám ich požehnanie." hrdo sa pýšil Ryan.

Roxy sa len zahanbene plesla po čele. „Jednička, to že ti dali moji rodičia požehnanie, pretože si im reštartoval router, považujem za jasnú chybu v ich úsudku!"

Zasmial sa. „Hovor si, čo len chceš Roxinka, všetci vieme, že som úchvatný."

To sme sa už neubránili smiechu ani ja s Marcom. Počúvať príhody z návštev Ryana u Roxiných rodičov vždy stálo za to.

„Ty narcis." pokrútil hlavou Marco. Prehodil si ruku cez moje rameno a pevnejšie ma objal.

„No tak čo? Nie každý je ako vy dvaja..." narážal na náš očividný nedostatok „svokrovcov".

Roxy radšej zmenila tému. „Počula som, že Mikey Rollins zvažuje o odchode. Je to pravda, Marco? Tuto Ryan ma v klebetách OBROVSKY sklamal." Naoko zamračene naňho pozrela, na čo Ryan rozhodil rukami. Obaja sa k sebe dokonale hodili. Komici...

Marco si odkašľal. „Je to pravda. Od nového roka končí. Vraj je čas, citujem, hodiť sa do zenu."

Roxy nesúhlasne zacmukala. „Nejaký zen? To nie je nič pre mňa. Môj život potrebuje akciu! Aha pozrite –"

Ukázala rýchlo prstom smerom k Petrovi. Peter sa rozprával s tým prašivcom Erwinom. O sekundu na to, šla k Petrovi Margaret a zakopla... Teda, hrala sa, že zakopla. Šplech. Celý obsah svojho drinku vyliala na Trumanov perfektný oblek. Začala sa ospravedlňovať a osušovať mu ho. Nakoniec, keď sa mu otočila chrbtom, pozrela na nás a jedným okom žmurkla. Zasmiali sme sa tak až Erwin sčervenal. Margaret je proste dokonalá.

Roxy sa na nás všetkých sebavedomo pozrela. „Vidíte? Akcia! Tomu vravím ten pravý život."

Ryan sa na ňu zaľúbene díval, až som sa sama seba pýtala, či si Roxy uvedomuje ako veľmi ju zbožňuje. Bola som rada, že sme sa po celej kauze dokázali udobriť, odpustiť si a všetko vrátiť do starých koľají. Chýbalo by mi to. Roxy mala vtedy pravdu. Svet sa nezrútil a my sme stále boli kamošky. To je čaro odpúšťania.

Nechali sme ich samých cukrovať, kým sme sa s Marcom premiestnili do kúta, odkiaľ sme mali výhľad na dianie v celej miestnosti. Zozadu ma objal a pritiahol si k sebe. Bolo úžasné pozorovať všetku tú radosť. Vysmiateho Petra, zaľúbené dvojice, šťastnú Margaret...

„Nie je to úžasné?" zašepkal mi Marco do ucha.

Mierne sme sa kmitali do rytmu pesničky. 

„Áno, je to perfektné." nemohla som nesúhlasiť. Až ma nežne pichlo pri srdci.

Môj život začal dávať zmysel. Odkedy som odišla z Chesterlingu, takto vyrovnane som sa nikdy necítila. Mala som podanú prihlášku na univerzitu, mala som okolo seba ľudí, ktorý mi rozumeli. Po všetkých tých peripetiách, s Marcom sme mali navzájom jeden druhého. Nie že by sme sa nikdy nepovadili... Naše povahy do seba rady narážali, ale vždy sme vedeli, že nech sa stane hocičo, môžeme sa jeden na druhého spoľahnúť.

Rukami mi prešiel cez boky a otočil si ma čelom k sebe. 

„Beatrice, sľúb mi, že medzi sebou nebudeme mať žiadne tajomstvá." Videla som v jeho nebeských ustaraných očiach a na jeho stisnutých perách, ako veľmi mu na tom záleží. Záležalo mu na tom, aby sa to, čo práve zažívame, nerozpadlo. Vedela som ako to myslí.

Tento sľub sa mi dával prekvapivo ľahko. „Sľubujem, Marco."

Pobozkal ma na stvrdenie našej dohody.

Za tento rok som sa naučila hneď niekoľko vecí. Medzi nimi aj to, že sľuby by sme mali dávať, len pokiaľ ich vieme splniť. A čo je najdôležitejšie, tajomstvá vychádzajú na povrch, či chceme či nie. Z tohto dôvodu je lepšie nemať žiadne tajomstvá. Sú zničujúce. Žiadne tajomstvá a nesplniteľné sľuby. Ja už to viem. 

KONIEC

****************

Na tomto mieste by som chcela poďakovať všetkým, čo sa dostali až sem. Cením si vás, ľudia! Samej mi to trvalo až príliš dlho sa k tomuto dostať a dopísať osudy našich postáv... 

Tento príbeh nie je žiadne umelecké dielo, ale o to som sa ani nesnažila. Ľahšia oddychovka, pre každého kto to potrebuje :) Verím, že sa vám príbeh páčil a ocením spätnú väzbu! Užili ste si čítanie? Bolo to nanič? Dajte mi vedieť.

 Tak ešte raz. 

Ďakujem <3