Tajomstvá a sľuby

Žiarlivosť MI nesvedčí

„Peter!" zvolala som, len čo som vystúpila z výťahu. Bol takmer koniec pracovnej doby, keď kuriér doniesol obálku s adresou z kliniky. Lea ma o tom informovala a ja som uháňala na recepciu, čo mi nohy stačili.

Vtrhla som do jeho kancelárie ako veľká voda. „Beatrice? Stalo sa niečo?" znepokojene na mňa pozrel.

„Nie... Vlastne, áno." Podávala som mu obálku, ruka sa mi trochu triasla. „To je z kliniky."

Na tvári sa mu vystriedalo množstvo emócií od zvedavosti po strach. Pozrel na mňa pýtajúc sa, či to má otvoriť. Rozhodne som prikývla nech to máme z krku. Kvôli tomuto som do Londýna prišla, držala som v sebe tajomstvo aj sľub. Nastal moment, ktorý mal o všetkom rozhodnúť. Nevedela som si ani len predstaviť, čo by sa stalo, ak by výsledky boli záporné. Radšej som na to ani nemyslela.

Bola som nervózna a v napätí, takisto Peter. Obálku rýchlo otvoril, ako náplasť, ktorú je najlepšie strhnúť čo najrýchlejšie.

Vytiahol list. Podišla som k nemu a nakukla mu cez rameno. Srdce mi vynechalo úder.

„Nemôžem tomu uveriť." neveriacky zašepkal, „Je to naozaj tak. Si moja dcéra."

Pozrel na mňa akoby ma videl prvýkrát. Prekvapenie v jeho hlase ma zabolelo, ale nemohla som sa diviť, že si mojimi slovami nebol na sto percent istý. Ani ja som nebola.

Vstal zo stoličky a zovrel ma v medveďom objatí. Ostala som v pomykove. Nikdy mi neprejavil ani náznak náklonnosti. Aj po tom, čo som mu povedala mamkino tajomstvo sme zachovávali viac menej profesionálny vzťah. Bolo to prvé objatie, ktoré som od Petra dostala. Nie ako od šéfa, nie ako od majiteľa realitnej kancelárie, ale ako od otca.

Usmiala som sa a objatie mu opätovala. Marco mal pravdu. Asi už nebudem tak sama.

V noci som nevedela zaspať. Celý čas som myslela na Marca. Na to ako sa usmieval. Ako mi šepkal do ucha. Ako ma bozkával. Celý čas mi behal po rozume...

Mal ma rád. Musel. Chcela som sa v tom utvrdiť. Žiarlil na Erwina. Zaujímal sa o mňa. A ja som mu dôverovala. Dôverovala som mu? Mala som rada dostatočne aj ja jeho? Milovala som ho?

Celú sobotu som sa tešila na večer. Snažila som sa sústrediť na knihu, ale nešlo mi to. Namiesto toho som si pozrela film, ale myšlienkami som bolo niekde inde, takže na konci som ani nevedela o čom bol.

Prídem po teba o pol siedmej.

Marco mi asi o tretej poslal správu. Hodinu predtým som sa začala upravovať. Osprchovala som sa, vyžehlila som si vlasy. Vypla som si ich do vysokého chvosta a jeden prameň som si obtočila okolo gumičky. Môj šatník sa aj vďaka Roxy rozrástol. Väčšinu tvorilo formálne oblečenie do práce, ale mala som zopár vecí, ktoré by sa na takéto stretnutie hodili.

Rozhodovala som sa medzi úzkymi čiernymi šatami a kráľovsky modrými so sukňou do tvaru A. Nakoniec som si nevzala ani jedny. Stavila som na čierne sakové šaty. Vzala som si do ruky čiernu kabelku a na nohy čierne lodičky. Zakončila som to červeným rúžom a výraznými mačacími linkami. Bola som so sebou spokojná.

To, že som dávala väčší dôraz na výber spodného prádla, to nemusel vedieť nik. Bola to moja typická „ženská logika". Aj keď som neplánovala, že by ho niekto videl, vždy som si na významnejšie udalosti zobralo to krajšie spodné prádlo. Nič neplánujem, fakt! Ale dievča nikdy nevie...