Tajomstvá a sľuby

Podlomené kolená

Nová práca ma začala baviť. Aj nosenie kostýmov, sukní či opätkov sa mi chtiac-nechtiac zapáčilo. Konečne som si prestala pripadať ako dievča bez budúcnosti.

„Ahoj Roxy," zamávala som, keď som vchádzala do budovy Johnson&Strauch.

„Ahoj, Bea. Ako bolo včera?" veľavýznamne na mňa pozrela.

„Pšt, Roxy, sme v práci." zasmiala som sa, keď som podišla k jej pultu.

S Roxy sme sa spriatelili prakticky v tretí deň od môjho nástupu do práce (pretože na druhý deň tam bola otravná Lea). Spojila nás chvíľa, keď som sa vracala z obeda a našla ju plakať na toalete. Rozišiel sa s ňou jej priateľ Bruce. Správou na Messengeri! Odvtedy si sľúbila, že si v práci nebude čítať žiadne ďalšie správy a my sme sa stali kamoškami. Bola naozaj taká, ako som si myslela. Trochu plachá, ale ak sa odviazala, bola žiarivá hviezda ako jej magentové vlasy.

„No tááák, povedz čo sa stalo!" dobiedzala do mňa.

Včera sme si vyšli na pohárik po práci a povedzme, že nás niekto oslovil. Konkrétne mňa. Bol tmavej pleti, ale nie černoch, odhadovala som to na indické korene. A bol celkom sympatický. Ale nie úplne môj typ. Potom, čo sa Roxy „nenápadne" vyhovorila na pracovné povinnosti a nechala nás samých, bavili sme sa ešte asi hodinu, predtým ako som sa zdvihla a odišla. Nehovorím, že sa mi s ním nerozprávalo príjemne, mal pozoruhodné názory na svet, ale rýchlo som pochopila, že jeho zámery sú trochu iné ako moje. Chcel sa so mnou vyspať, čo som dávala za vinu svojej obtiahnutej sukni a posilke, do ktorej ma Roxy prinútila chodiť. Niežeby som nezvažovala možnosť, že si predsa len dám povedať. Hovorilo za mňa víno.

„Nič sa nestalo." odvetila som trochu ráznejšie ako by som chcela.

Vzdychla som si a pokojnejšie povedala: „Pozri, vyzeral dobre, a páčila sa mi aj jeho vyšportovaná postava, ale ja... nie som taká. Chcel sa so mnou len vyspať a o to ja nestojím."

Roxy pokrútila nechápavo hlavou. „Bea, hoci na to nevyzeráš, si neskutočná slušňáčka."

Mykla som plecom. „Ak vyrastáš v malom meste, toto je výsledok."

Hodinky ukazovali 07:59. Pokrčila som čelom. Najvyšší čas ísť do kancelárie a začať makať.

„Už musím ísť, obed?" Roxy uhla pohľadom.

V poslednom týždni sme obedovávali spolu... Dalo sa v nej až príiš jednoducho čítať.

„Že si sa s niekým iným dohodla? S niekým, povedzme mužského pohlavia?"

Hodila po mne svoj najnevinnejší výraz a ja som nad ňou len pokrútila hlavou. Bola som rada, že ide s niekým na obed. Po takom hlúpom rozchode si to naozaj zaslúžila.

„Tak si to uži, a potom mi všetko porozprávaš." S týmito slovami som ju opustila a zamierila k výťahom.

„Dobré ráno, Peter." pozdravila som svojho šéfa, keď sa otvorili dvere od výťahu a on z nich vystúpil.

Ajaj. Nevyzeral veľmi dobre. Vyzeral poriadne naštvane. Ani sa mi neodzdravil, len vbehol do svojej kancelárie a zabuchol za sebou dvere.

Neisto som sa postavila od stola. Som jeho asistetka, mala by som niečo spraviť. Rozmýšľaj, Beatrice! Nič lepšie ako ponúknuť mu kávu mi nenapadlo, tak som opatrne zaklopala na dvere a nakukla dnu.

„Dobrý deň, Peter, dáte si kávu?"

Namiesto jednoznačného súhlasu, len niečo zahundral popod nos. Zobrala som to ako áno.