Tajomstvá a sľuby

Chlapi a macochy

Obzerala som sa pred zrkadlom vo svojej izbe a bola som celkom spokojná. Nevyzeralo to vôbec zle. Šaty, ktoré som si v Agent Provocateur kúpila boli dlhé až po zem, saténové a kráľovsky modrej farby. Spredu vyzerali pomerne obyčajne. Žiaden výrazný výstrih ani zdobenie. Všetko sa zmenilo, ak som sa na seba pozrela zozadu. Vďaka tenučkým ramienkam po stranách som mala chrbát úplne odhalený až po bedrá. Páčila sa mi elegantnosť a rafinovanosť týchto šiat. Navyše farba mi pristala a hodila sa k mojim svetlým vlasom.

To, že som takéto šaty objavila tam kde som ich objavila, bolo čisté šťastie. V Agent Provocateur si ľudia nekupujú zvyčajne šaty, hoci nejaké dve-tri tam majú. Považovala som to za znamenie osudu, keď mali moje číslo. Obnos peňazí, ktorý som tam nechala, som už na osud zvaliť nemohla.

K šatám som zvolila striebornú retiazku, prstienky, a dlhé visiace náušnice. Vlasy som si vypla do ulízaného chvosta a na nohy obula strieborné sandáliky, ktoré mi požičala Roxy. Malo to výhodu, že sme mali rovnakú veľkosť nôh. Do kabelky som si na poslednú chvíľu strčila malú čiernu škrabošku.

Keďže kráľovská modrá mi prišla dosť výrazná farba sama o sebe, zvolila som neutrálne líčenie s čo najpresnejšou „mačacou" linkou. Aspoň som sa o to pokúsila. Aj snaha sa cení. Pri linke by mala.

Vonku pršalo, čo nebolo na Anglicko nič nezvyčajné. Zavolala som si taxík. Naozaj sa mi nechcelo cestovať v šatách za takéhoto nečasu metrom.

„Ale, ale, niekto sa tu vyfintil! Kam sa chystáš, zlatíčko?" zalomila rukami pani Blacková, keď ma zbadala v chodbičke.

„Máme firemný večierok, výročie realitnej kancelárie, a tak to ideme trošičku osláviť." objasnila som jej.

Pani Blacková sa na mňa usmievala akoby vedela niečo čo ja nie. Niekedy ma to vytáčalo. Mala som pocit, že vie všetko, dokonca, že o mne vie viac ako ja sama. A to sme sa až tak často nevídali.

Už som rozmýšľala, že obrátim náš smalltalk na počasie, keď zatrúbil taxík a uchránil ma pred ďalšou debatou. Niežeby som pani Blackovú nemala rada, mám, naozaj, ale práve som na rozhovor nemala náladu. Vyšla som z dverí a čo najrýchlejšie som nastúpila do taxíka. Pár kvapkám som sa nevyhla, ale dáždnik som so sebou nosiť striktne odmietla.

„Kam to bude, pani?" šofér zatiahol silným prízvukom.

„Palace Garden."

Taxikár iba prikývol a vydal sa na cestu. Oprela som sa o sedadlo a rozmýšľala, aké to tam asi bude. A ako sa bude správať Marco dnes. Ten chlap je nevyspytateľný...

Auto zastavilo pred Hotelom a reštauráciou Palce Garden. Mimovoľne sa mi pootvorili ústa. Ak som si myslela, že môj outfit je too much, teraz som začínala mať obavy, aby náhodou nebol too little. Poďakovala som taxikárovi, zaplatila a čo najrýchlejšie vystúpila, pridržiavajúc si maličkú striebornú kabeločku nad hlavou. Prebehla som k vchodu a uhladila si šaty. Na mobile písalo 17:55. Večierok sa mal začínať o šiestej. Napísala som Roxy.

Ja: Kde si?

Roxy: Minúta.

Odložila som mobil do kabelky a čakala som. Nechcelo sa mi chodiť pomedzi neznámych ľudí bez nej, hoci sú to moji kolegovia.

Roxin taxík hneď prišiel a ona vo svojich levanduľových šatách priam žiarila.