Tajomstvá a sľuby

Srdce?

Môj pokojný spánok prerušil náhly otravný zvuk. Budík. Ale nebol to môj budík. Nakrčila som obočie. Takisto som cítila ako sa niečo podo mnou pohlo. Rýchlo som sa posadila. Nebola som v svojej izbičke, ale v Marcovej spálni, a to čo sa pohlo bol on, keď rovnako ako ja začul nekompromisný tón budíka.

Rýchlo som si k sebe pritiahla paplón, keď som si uvedomila, že tam sedím len tak bez ničoho. Marco sa rozospato zasmial. Očividne mu moja chvíľka zmätenia neušla. Roztržito som sa naňho usmiala a spustila bosé nohy na podlahu.

„Koľko je hodín?" spýtala som sa, keď som sa načiahla pre šaty.

Chvíľu šmátral po mobile. „Do pekla. 08:30."

Rýchlo som sa začala navliekať do šiat zo včerajška. Bolo to v keli. Meškali sme do práce. Obaja naraz.

Marco tiež vyskočil z postele. Zo skrine si začal vyťahovať čisté tričko a nohavice.

Podarilo sa mi ich zapnúť pomerne rýchlo. Snažila som sa spomenúť si, kde som si nechala kabelku, a prečo mi nezvonil budík. Vtedy mi došlo, že som ju spustila niekde v chodbičke. Rozbehla som sa tam. Okrem našich topánok a mojej kabelky sa tam váľali aj Marcove sako s košeľou. S košeľou, ktorú som mu vyzliekla ja. Krutá spomienka na to, čo sa medzi nami stalo.

Nemotorne som si zapínala topánky. „Marco? Hodíš ma prosím domov? Viem, že sa ti to neoplatí... Nemusíš, ak nechceš, ale..."

Popravde nevedela som si predstaviť, že sa v tých šatách budem presúvať metrom. Radšej som nechcela vedieť ako bol na tom môj makeup a vlasy. Musela by som si zavolať taxík, za čo by som zaplatila majland.

Marco naklusal do chodby, tašku s notebookom mal prehodenú cez rameno a nazúval si topánky. Musel si všimnúť svoje sako aj košeľu váľať sa po zemi, ale nebral na to ohľad.

„Že váhaš. Jasné, ale doma musíš byť rýchla. Tak 5 minút."

Prikývla som. Rýchlo sme zišli na prízemie. Jeden starý pán so psom akurát vchádzali dnu. Vrhol na mňa prekvapený pohľad. Nevedela som určiť či tá reakcia bola pozitívna alebo negatívna. Ponáhľali sme sa k autu a ignorovala som nesúhlas v očiach okoloidúcich.

Marcovi to neušlo. „Pútaš pozornosť."

„Nehovor." trpko som odvetila. Bola som šťastná, že do piatich sekúnd sa toto utrpenie skončilo a mohla som sa hodiť na sedadlo auta.

Netuším, čo sa medzi nami vlastne stalo. Čo sa zmenilo a ako sme na tom teraz s Marcom boli. Bola som si takmer istá, že si moje srdce ešte nezískal. A ani ja jeho. Nedala by som však za to ruku do ohňa. A táto nejasnosť medzi nami ma znepokojovala. Boli sme na ceste, lenže kam to povedie?

Doma som zo seba šaty, čo najrýchlejšia stiahla. Na sprchu nebol čas, hoci by som ju s radosťou uvítala. Natiahla som si prvé pracovné šaty, ktoré mi prišli pod ruku spolu s lodičkami. Do čiernej kabelky som si hodila mobil s peňaženkou.

Pohľad do zrkadla nebol príjemný, ale mohlo to byť aj horšie. Väčšina makeupu sa vyparila, zostali len čierne linky. Čo najrýchlejšie som sa odlíčila a zbalila šminky do kabelky. Nalíčim sa v aute.

Prečesala som si vlasy. Striekla som na seba voňavku, boh vie, že som to potrebovala a už som utekala von.

Marco len naštartoval motor a hurá do práce.

„Bei, meškáš." skonštatovala Roxy, keď som vošla do budovy.