Tajomstvá a sľuby

Motáš mi hlavu

Horúca čokoláda pani Blackovej bola taká výborná ako vždy. Keď som sa vrátila z nemocnice nemala som náladu na to byť sama a pohrúžená vo svojich myšlienkach, preto som sa rozhodla zájsť za pani Blackovou. V obývačke ma prijala so svojim úsmevom a potešilo ju, keď som sa jej spýtala na jej mimoriadne chutnú horúcu čokoládu.

Nepýtala sa ma, prečo som za ňou zašla, aspoň nie počas prípravy nápoja. Pohodlne sme sa usadili so šálkami v rukách v staroružových kreslách v obývačke. Bola to útulná miestnosť obložená drevom a veľkým počtov obrazov krajiniek. Na pohodlných kreslách nechýbali vankúše, dokonca aj drevená komoda mala na seba súpravu vyšívaných vankúšikov. Oproti kreslám bol stolík s televízorom. Prekvapivo, mal plochú obrazovku, nešlo o žiadnu starobylosť ako by niekto mohol očakávať, pokiaľ by zazrel gramofón na stolíku pod oknom.

„Aký krásny deň, nie je tak, Beatrice?" spýtala sa zasnene a pozrela von oknom. Vyzeralo to akoby krásny deň bol to jediné, čo by ju v tom momente zaujímalo. Takáto uvoľnenosť bola nákazlivá.

Pohľad som uprela von oknom. Cez biele záclony bolo vidno rovno na osvetlenú ulicu. Slnko žiarilo, akoby sme ani neboli v Anglicku. Akoby sa mi vysmievalo.

„Naozaj, ja krásne počasie..." súhlasila som a odchlipla si z držanej pochúťky. Ach, život je krajší so šálkou čokolády od pani Blackovej. Trochu ma zarazilo, keď si moje chuťové poháriky uvedomili, že je v nej niečo, čo v nej minule nebolo.

„Pani Blacková, nebodaj ste zmenili receptúru?" prekvapene som na ňu pozrela.

„Ale čoby, zlatíčko. Iba som vám tam prihodila štipku rumu navyše." vyvalila som na ňu oči, „Zdalo sa mi, že to potrebujete."

Nevinne sa na mňa usmievala. Nemohla by som sa na túto paniu hnevať ani kebyže som veľmi chcela.

Radšej som sa napila ešte raz a naozaj som spoznala rumovú príchuť. Nesťažovala som sa. Koniec koncov som ten rum možno potrebovala viac ako horúcu čokoládu.

„A teraz, pokiaľ sa nechcete rozprávať o počasí, čo keby ste mi povedali, čo sa naozaj stalo?" Pozorne na mňa upierala svoje múdre oči. Začínala som ju podozrievať z nejakých nadprirodzených schopností. Možno je čarodejnica. Alebo som až priveľmi priehľadná, čo bolo omnoho pravdepodobnejšie.

„Hm, viete ako sme sa minule rozprávali," začala som, „o tom sľube, ktorý som dala mamke. Splnila som ho."

Usmievala sa na mňa ako mesiačik na hnoji. „A nie je to výborný pocit?"

Prudko som položila šálku až z nej vyprskli kvapôčky na stolík. „Nie je!"

Povedala som to výraznejšie ako som pôvodne plánovala. Pani Blacková sa zarazila.

„Prepáčte." narýchlo som sa ospravedlnila. „Ja len... neviem, čo mám teraz robiť. Som zmätená. Spravila som to, ale teraz netuším, čo ďalej."

Zverila som sa jej so svojim najtajnejším pocitom. Hoci som Petrovi povedala pravdu a zdalo sa, že je naklonený tomu uveriť, nemala som poňatia, kam môj život bude smerovať. Mám zostať v Londýne alebo sa vrátiť späť do Chesterlingu? Mám sa aj naďalej tváriť, že je môj šéf a ja jeho asistentka? Mám si vytvoriť život tu v Londýne? Čo mám robiť? Pol roka som sa upierala len na to, kedy to Petrovi zdelím a budem to mať za sebou. Teraz som nemala tušenie, čo ďalej. To bolo na tom to najhoršie. Menej ma trápila celá tá vec s Petrom ako fakt, že som sa cítila bezradne.

Pani Blacková na mňa súcitne pozrela. „Cítite sa prázdna, lebo ste sa príliš dlho upierali na ten jeden sľub a úplne ste zabudli čo znamená žiť. Všetko, čo potrebujete, je stanoviť si čo chcete v živote dosiahnuť."