Tajomstvá a sľuby

Posol mieru Peter

Vyhýbať sa celý týždeň Marcovi bolo náročné. Neustále som mala nutkanie vytočiť jeho číslo či mu aspoň napísať. Párkrát som aj začala, ale musela som sa napomenúť. S Roxy sme sa dohodli na týždni pokoja. Zdalo so, že Marco mal rovnakú taktiku a vyhýbal sa mi. Určite bol na mňa ešte stále naštvaný. Sebecky som dúfala, že jeho taktika je tiež týždeň pokoja, nie doživotie. Uvedomovala som si, že som nemala tak vybuchnúť. Asi som to v napätej situácii prehnala. Dobre, nie asi, ale určite. Po štyroch dňoch som si to bola schopná naplno priznať. Možno naozaj nepovažoval za podstatné vravieť mi o Petrovi a Margaret ako o svojich rodičoch.

Na svoju obranu toho, prečo som mu nepovedala o svojich pravých zámeroch skôr, som toho veľa nemala. V prvom rade, nemohla som mu to prezradiť skôr ako Petrovi. A už vôbec nie skôr ako to bude na sto percent isté. V ďalšom rade, mali by to vedieť najskôr Petrovi blízki...

Ach, Bože, do akej šlamastiky som sa to dostala... Jeden sľub hore dolu a takto teraz vyzerá môj život. Chaos. Kde je tá rutina obsluhovania v kaviarni? Kde sú tie jednoduché Chesterlingské prechádzky? Kde je ten pokojný život...? Nenávratne preč.

V utorok som mala konečne príležitosť vyspovedať Roxy. Ako sa ukázalo, rozhodli sa, že to spolu s Ryanom vezmú vážne. Vedela som, že sa s jej mamkou už stretol. Dokonca prešiel cez jej kritické oko ochranárskej ázijskej mamky.

„Povedala mi, že je to inteligentný mladý muž, síce má príliš svetlé vlasy na jej vkus, ale vraj keď chcem, tak sa môžem zaňho vydať!" zasmiala sa Roxy, keď mi to hovorila.

„Vydať!" zdôraznila výsmešne, „akoby to bolo moje najväčšie poslanie v živote. Vydať sa za Ryana..." Pokrútila hlavou nad takouto absurdnou myšlienkou.

„A prečo nie?" zamrkala som svojím najnevinnejším pohľadom.

„Ty jedna!" zasmiala sa a ukázala mi neslušné gesto. „Neprovokuj."

Hoci sme obe vtipkovali a Roxy sa pevne dušovala, že je to úplne nezmyselná idea, bolo mi jasné, že to za takú nezmyselnú ideu nepovažuje. S Ryanom sa na to rozhodli ísť totižto pomaly. Nech už to znamená bohviečo.

Na moje výsluchové otázky už bola pripravená. Nie, ešte spolu nespali, a áno, vie kde býva. Nie, nemá zlý vkus na nábytok („a ani na ženy, vybral si predsa mňa") a naozaj netuší, či si na svadbu vezme biele alebo krémové šaty, ale ešte zopár takýchto otázok a vôbec ma na ňu nepozve.

Bola som šťastná, že je im spolu dobre, a že sa majú radi. Roxy ma znova uisťovala, že si to s Marcom čoskoro vyriešime, ale všetci vieme, že chlácholivé reči nepomôžu.

Vo štvrtok ráno som sa zobudila a ako v tranze som sedela na posteli. Premietala som si posledné týždne v Johnson&Strauch a aké turbulencie do môjho života táto práca a pár tajomstiev prinieslo. Predsavzala som si, že ak sa to s Marcom rozumne neurovná, podám výpoveď. Už ma tam nič okrem ľudí nedrží. A s ľuďmi sa dokážem stretávať aj mimo práce. Nakoniec raz aj tak budem musieť odísť, pokiaľ nastúpim na vysokú školu. Síce až o rok, ale to zbehne, čo nevidieť.

Môj prst sa pohrával s displejom telefónu, zatiaľ čo som kráčala z práce. Mohla by som mu napísať. Len sa ho nevinne spýtať, či sa nechystá do posilky. Najprimitívnejšia otázka na svete. Nejdeš po práci do posilky? Veď, čo je na tom, naťukať pár znakov? Och, ale niekedy aj pár znakov môže byť príliš veľa.

V pondelok. Ako sme to vymysleli s Roxy. V pondelok mu napíšem a všetko vyriešime. To vydržím. Zbabelo, ale pyšná sama na seba, som vsunula mobil do vrecka a sebavedomo navštívila posilňovňu. Ukázalo sa, že dnes budem cvičiť sama.

Piatkové vstávanie mi vždy prišlo najľahšie. Predstavila som si voľný víkend pred sebou a viac som nepotrebovala. Na tento víkend som však nemala vôbec žiadnu náladu. Práca udržiava myseľ zamestnanú, leňošenie robí presný opak. Call me Queen of overthinking, please.

„Beatrice?" vyrušil ma Peter uprostred zoraďovania papierov.

Od stola som k nemu vzhliadla. „Áno, Peter?"

Vydýchol si a oprel sa o môj stôl. „Myslím si, že by sme sa o tom mali porozprávať."

Nervózne som položila zmluvy. „O čom?"

Márne som verila, že to nevytiahne. Aká veľká bola šanca, že na nedeľu úplne zabudol?

„O nedeli." vážne na mňa pozrel. Nezabudol.

Prehltla som. „Neviem... neviem, čo by som mala povedať. Asi len to, že ma naozaj mrzí, že som... musela... tak skoro odísť." ospravedlňovala som sa.

Zhovievavo sa usmial. „Vzhľadom na okolnosti je to úplne prirodzené."

Bola som trochu zmätená. Čo odo mňa chcel? Asi som vyzerala naozaj veľmi zmätene, pretože mi na moju otázku razom odpovedal.

„Rozprával som sa s Marcom...", nadvihla som prekvapene obočie „a vysvetlil mi ako to medzi vami bolo."

Och môj bože. Čo všetko mu Marco povedal? Dúfala som, že sa nerozprával so svojím otcom aj o našej spoločnej noci. Už by som sa nebola schopná pozrieť Petrovi do očí.

„Mám pocit, že by ste sa mali porozprávať, Beatrice." pokračoval.

„Mám v pláne sa s ním pozhovárať." priznala som. Naozaj som na pondelok čakala ako školák na prázdniny.

Uznanlivo pokyvkal hlavou. „Možno už dnes."

Zamračila som sa. Peter mohol byť mojím otcom, ale nedávalo mu to žiadne právo zasahovať do mojich osobných záležitostí. Snáď som sa ešte vedela sama rozhodnúť, kedy sa s Marcom porozprávam, či nie?

„Popravde Peter, mala som to v pláne skôr v pondelok... ale nerozumiem prečo -"

„V pondelok tu Marco nebude." zarazil ma.

Čože???

„Ide na týždeň na služobnú cestu, veľmi dôležitú," založil si ruky vbok, „a nemyslím si, že sa dôležité rozhodnutia tvoria veľmi dobre, pokiaľ má hlavu plnú teba - to sú jeho slová, nie moje."

Takže o to tu šlo? Peter chcel Marcov pokoj v duši? Ale čo ten môj? Moja celá duša je rozbúrená a nepokojná.

„Premysli si to, Beatrice." povedal, keď som bola ticho až nepríjemne dlho. „Celé popoludnie budem preč. Nechám to na teba, len ti vravím, že by som bol rád, ak by sa to vyriešilo. Margaret je z toho celá zlá."

Zahanbila som sa, pretože mi ani nenapadlo pomyslieť na Margaret a ako sa musela cítiť ona. Dva šoky naraz. Nie len, že som v istom pokrvnom vzťahu s jej mužom, ale ešte aj synom. Nedokázala som si predstaviť, ako by som sa cítila na jej mieste. Margaret však bola veľmi silná žena. Silnejšia než ja.

Miernejšie som sa spýtala: „ Ako sa má? Ako to... všetko... zvláda?"

Príliš známy polovičný úsmev na Petrových perách mi dal odpoveď. Drží sa.

„Premysli si to." dotkol sa môjho stola, akoby na uistenie a odišiel z kancelárie. Nechal ma tam bez slova sedieť. Postupne mi všetko dochádzalo.

Nebola som pripravená na rozhovor s Marcom. Rozhodne nie dnes, ale jeho hlúpa služobka to celé skomplikovala. Čo iné mi zostávalo. Aj tak som kvôli nemu nemohla poriadne spať. Musela som ho vidieť. Potrebovala som ho vidieť.

Čím viac sa mi usádzala myšlienka rozhovoru v hlave, tým viac som jej nevedela odolať. Bola som hlúpa. Vedela som, že som mu už v podstate všetko odpustila. Jeho tajomstvo nás neničilo natoľko ako moje. Musím mu povedať prepáč. Ale aj ja si jedno zaslúžim.