Tajomstvá a sľuby

Pokánie

Bolo asi deväť hodín večer, s Marcom sme ležali prepletení na jeho posteli. Nahí, v tichosti v objatí, spokojne oddychujúc. Bolo to také príjemné. Akoby bol domovom, ktorý som dávno stratila. Teplo jeho tela mi poskytovalo útočisko pred krutosťou tohto sveta. A ja by som tak zostala najradšej navždy. Ak by som mohla...

„Asi by som už mala ísť, Marco." začala som sa pomaly vymaňovať z jeho zovretia. „Už je dosť hodín a pokiaľ sa chceme zajtra stretnúť s Margaret, mala by som byť svieža."

Marco zamrnčal niečo nezrozumiteľné a zovrel ma silnejšie. Musela som sa zasmiať, ale v srdci som pocítila zvláštne hrejivý pocit.

„No tak. Marco." jemne som ho poštuchla.

Konečne zo seba dostal slová. „A naozaj musíš ísť? Prespi u mňa, ráno ťa odveziem domov."

Priznám sa, táto ponuka znela veľmi lákavo, ale s ťažkým srdcom som ju odmietla. Ráno som sa s ním nerozprávala a teraz by som mala uňho prespať? Ako sa môže všetko rýchlo zmeniť...

„Pôjdem sa vyspať domov. Ale ak by si sa pri mne rád niekedy zobúdzal, verím, že to nejako vymyslíme." Po týchto slovách som mu vtisla jednu veľkú pusu a nemotorne sa vytrepala z jeho postele.

V zmesi oblečenia na zemi som sa snažila pohľadať svoje nohavičky či podprsenku, ale v prítmí izby to bolo mierne náročné. Nakoniec som ich víťazoslávne objavila a nasúkala na seba. Obzrela som sa na Marca, ktorý zamyslene hľadel do stropu. Vraví sa, že muži nikdy na nič podstatné nemyslia, ale uvoľnený výraz, aký sa mu rozprestieral na tvári, mi nedal pokoj.

„Nad čím premýšľaš?" prerušila som ticho v izbe.

Skoro na mňa ani nepozrel. „Premýšľam nad všetkým možným, čo príde, čo bude, čo môže byť..."

„Budúcnosť?" snažila som sa pochopiť jeho odpoveď.

„Áno," pritakal, „dá sa povedať, že premýšľam nad budúcnosťou."

Marco sa mierne pousmial a pozrel na mňa. Úsmev som mu opätovala. Bolo to ako tichá dohoda, že jeden druhého tam niekde vidíme, či už v budúcnosti blízkej alebo ďalekej – na tom nezáležalo. Počítame, že tu budeme jeden pre druhého.

Podarilo sa mi navlieknuť aj zvyšnú časť oblečenie a podišla som k posteli, ku ešte stále nahému Marcovi.

„Takže sme teraz priateľ a priateľka?" laškovne som sa naňho usmiala. Posadil sa a chytil ma z stehná. „Sme, Belle." Neušlo mi, ako ma oslovil.

Dala som mu pusu na čelo. „Mohol by si sa obliecť."

Prekrútil očami nad mojou poznámkou, ale zodvihol sa a rýchlo na seba navliekol svoje šatstvo.

Pobrala som sa k východu. „Daj mi vedieť, ako zajtra s Margaret." pripomenula som.

„Jasné, myslím na to." prikývol.

Trošku rozpačito sme postávali pri dverách. „Tak teda, zajtra." pristúpila som k nemu a pritisla som svoje pery na jeho.

Pusu mi opätoval. „Tak teda, zajtra."

Pri odchode z jeho bytu som trošičku ľutovala, že som neostala s ním. Verila som však, že na to bude ešte čas. Teraz bolo hlavné, utriediť si vlastné myšlienky a pokojne vyspať po náročnom týždni. 

Slnko už zapadlo, a nezvykla som sa často sama túlať centrom večerného Londýna. Bol živý, ale inak ako cez deň. Piatok večer so sebou prinášal nevídanú nezávislosť a uvoľnenie.