Tajomstvá a sľuby

Sľub

Peter ležal na lôžku vo Fakultnej nemocnici. Nechceli nás k nemu pustiť, tak sme len postávali na chodbe a čakali. Asi po piatich minútach vyšla z jeho izby Margaret. Bola v tých istých šatách ako včera večer, pravdepodobne, ani nebola doma.

„Marco." vzlykla, keď nás zbadala. Potom sa s jemne nadvihnutým obočím zadívala na mňa. Asi nebolo bežné, aby asistentka navštevovala šéfa na nemocničnom lôžku. Kiežby som bola len asistentka...

„Margaret," ozval sa Marco s prílišným dôrazom na jej meno. „Čo sa stalo?"

Pozrela zmätene naňho, potom na mňa a v očiach sa jej zračilo porozumenie. Nechápala som tomu. Vzápätí sa rozplakala. Bolo mi jej strašne ľúto, a tak som ju automaticky vzala za ruku a posadili sme sa. Snažila som sa ju utešiť. Vedela som aké to je byť plačúci a v núdzi. Tiež mi nebolo všetko jedno.

„Iš-Išli sme domov." vydralo sa z nej, „Strašne pršalo. Keď sme prišli domov, spomenula som si, že som si na stole zabudla mobil. Po-povedal, že poňho skočí. Nechal ma doma a ja som ho čakala a čakala, ale on nikde. Dostal šmyk..." úpenlivo vzlykala.

„Ššš..." snažila som sa utíšiť jej slzy, ale myšlienka ako Peter, môj otec a jediný príbuzný dostáva šmyk, ma znepokojovala.

Vzlykala, svojimi slzami mi zmáčala mikinu, ale to bolo to posledné o čo som sa zaujímala. Marco tam len postával, nevediac, čo robiť. Ani som sa nečudovala. Jeho šéf takmer zomrel, a teraz je v nemocnici v spoločnosti jeho matky a asistentky. Tiež by som nevedela, čo so sebou.

Chlad nemocnice mi prenikal do srdca. Včera som sa zrútila kvôli mojej samote, dnes som takmer prišla o všetku nádej, byť súčasťou nejakej rodiny. Margaret plakala na mojom ramene a vravela som si, že určite nie je zlou ženou. Možno by niekedy bola schopná ma do ich rodiny prijať.

„Ššš... Margaret, neplačte, všetko bude v poriadku. Je v nemocnici plnej šikovných doktorov, oni sa oňho postarajú. Čo nevidieť bude zase na nohách." Hladkala som jej rameno, aby sa trošku upokojila.

Sama som sa o Petra bála, ale vedela som, že sa z toho dostane. Musí. Lebo ak nie... Na to som nechcela ani len pomyslieť. Táto situácia, toto nebezpečenstvo smrti ma presvedčilo, že nemôžem veci donekonečna odkladať. Peter si zaslúžil vedieť, že má dcéru, rovnako ako ja si zaslúžim mať otca.

O hodinu Margaret s plakaním skončila. S Marcom sme ju nechali v čakárni a šli sme zohnať niečo na jedenie a na pitie. Zišla by sa jej jedna dobrá silná čierna káva. Pri pohľade na Marcovu bielu tvár... všetkým by sa nám zišla.

Pri automate na kávu sme sa zastavili.

„Nemusíš tu zostávať," navrhovala som Marcovi, „ja tu s Margaret zostanem."

Pozeral na mňa so zvláštnou nehou a pokrútil hlavou. „Nikde nejdem, zostanem tu s vami."

Netlačila som naňho, jeho prítomnosť mi skôr pomáhala, cítila som sa akosi bezpečnejšie. Chápavo som prikývla, zatiaľ čo som chlípala horúci nápoj.

„Bola si..." začal chrapľavo, ale vzápätí si odkašľal, „Bola si skvelá. To, ako si utešovala Margaret..."

Spomenula som si na ten okamih, a cítila som ako ma napĺňa vnútorný pokoj.

„To nestojí za reč. Ty si včera rovnako pomohol mne..."

Netúžila som spomínať na to, čo sa medzi nami včera stalo a koľko sa toho zmenilo. Prišlo mi to akoby to nebolo včera, ale minimálne pred týždňom.