Tajomstvá a sľuby

Zmierenie

Ceruzkou som nervózne poklepkávala o dosku stola, zatiaľ čo v druhej ruke som zvierala slúchadlo firemného telefónu. Mám poňho nechať poslať? Ideu môjho mobilu som vylúčila okamžite. Netušila som, či by ma bol ochotný vidieť. Nič lepšie mi nenapadlo ako vymyslieť si, že od neho niečo potrebuje Peter, a dotiahnuť ho pod touto zámienkou až sem.

Telefón dala na miesto a ceruzku odhodila. Pôjdem za ním osobne. Symbolicky, úplne rovnako ako keď som ho v kancelárii uvidela prvýkrát. Doteraz si pamätám na ten šok, keď som v ňom spoznala chlapíka z lietadla. Toľko sa odvtedy zmenilo...

Odhodlane som vstala od stola a namierila si to k výťahu. Nemôžem povedať, že by som sa nebála. Bola som hrôzou celá bez seba. Ako na mňa zareaguje, keď ma znova uvidí? Bude naštvaný? Smutný? Čo ak ma úplne odignoruje? Snažila som sa zahriaknuť pesimistické myšlienky, ale bolo to ako vylievať vodu z topiacej sa lode. Zbytočné a zničujúce.

Bol tam. Len čo som vošla na tretie poschodie, zazrela som ho vo vášnivej debate s nejakým chlapíkom, ktorého som doteraz nevidela. Stál ku mne chrtom, nemohol ma vidieť, ale ten druhý muž áno. Nezdalo sa, že by cudzí muž postrehol môj skúmavý pohľad. Snažila som sa ho niekam zaradiť, no veľmi sa mi to nedarilo.

Nechcela som ich prerušovať, tak som tam postávala ako debil, nevediac, čo so sebou. Napokon sa môj pohľad stretol s pohľadom neznámeho a už nebolo cesty späť. Ako v spomalenom filme som sledovala ako na mňa poukázal a Marcove modré oči sa na mňa upriamili.

Neutrálny. Absolútne neutrálny výraz sa rozplýval na jeho tvári. Zdalo sa mi, že vidím záblesk prekvapenia či možno radosti, ale rovnako tak som si to mohla aj namýšľať.

Marco niečo zamrmlal kolegovi, a potom podišiel ku mne.

Sakra. Bol rovnako pekný ako vždy. Cítila som ako sa pri pohľade naňho moje srdce roztápa.

„Čo potrebuješ, Beatrice?" spýtal sa a chlad v jeho hlase sa mi zabodol až do špiku kostí.

„Teba." Ak by som sa mohla, prefackala by som sa.

„Teda –" s rozpakmi som sa snažila zachrániť neznesiteľnú situáciu, „- teda, Peter ťa potrebuje vidieť."

Červeň mi stúpala do líc a prisahala by som, že sa mu nadvihol kútik úst. No super, ešte som mu aj na posmech.

Otočila som sa na opätku a bez toho, aby som zistila či ma nasleduje som privolala výťah.

Postavil sa až príliš tesne vedľa mňa a celá jeho prítomnosť sa stala neúnosnou. Modlila som sa, aj v bohov, v ktorých neverím, len aby výťah prišiel čo najrýchlejšie. Tri hodiny a 20 minút – pocitový odhad času, ktorý sme strávili čakaním na výťah.

Čakanie na výťah však nebolo nič s porovnať s trápnym tichom, ktoré nasledovalo v jeho vnútri. Srdce mi prudko búšilo. Nikto z nás však neprehovoril ani slovo. Otázky a odpovede, ale bolo cítiť vo vzduchu.

Akonáhle sa dvere výťahu s cinknutím otvorili na šiestom, pobrala som sa smerom k svojmu miestu. Vedela som, že keď Marco vstúpi do Petrovej kancelárie, dôjde mu, že tam nik nie je.

Namieril si to za Petrom a ja som šla pomaly za ním.

„Peter, čo potrebuješ?" pýtal sa mierne otráveným tónom, keď vchádzal do miestnosti.

Vzápätí sa rozhliadol a zistil, že je tam sám. Vošla som za ním do Petrovej kancelárie a zavrela za sebou dvere.

Zmätenie na jeho tvári vystriedalo porozumenie. „Beatrice, o čo tu ide?"

„Chcela som sa s tebou porozprávať." priznala som. Lží už medzi nami bolo dosť.

Rozpažil ruky a neveriacky si pokrútil hlavou. „Tak tu ma máš."

Ako som sa naňho dívala, nevedela som ako mám začať. V hlave som si dopredu pripravila niekoľko scenárov, ale obvykle zahŕňali Marca nahnevaného, smutného či kričiaceho. Tento pokojne vyčkávajúci Marco bol novinkou.

„Ja – Ja," koktala som, „neviem ako začať. Možno len... prepáč."

Prikývol akoby to očakával. Pokoj s akým zareagoval mi na sebavedomí nepridával.

„Mrzí ma," pokračovala som, „čo sme si povedali v nedeľu. Bola som v šoku a rozrušená, nemyslela som to všetko tak."

„Tiež som to všetko nemyslel tak ako to vyznelo. Niečo však áno." reagoval vážne a začínala som cítiť ako sa mi tvorí guča v hrdle. Žiadne slzy, len žiadne slzy, Beatrice.

„Čo?" Čo si tak myslel, Marco?

Moju otázku zjavne pochopil. „Kto vlastne si Beatrice? Mám pocit, že ťa vôbec nepoznám. Jednu chvíľu sme spolu, ďalšiu chvíľu vidím pred sebou cudzinku."

Musela som si odkašľať. „Veď ty vieš, kto som."

Zatrpknuto sa zasmial. „Beatrice. Si Petrova dcéra, očividne. Jeho sekretárka. Bolo tvojim cieľom zamestnať sa tu? Ako ďaleko siahal tvoj plán? Čo si tým vlastne sledovala? Peniaze? O to tu celú dobu ide?"

Zamračila som sa. „Môj plán? Môj PLÁN? Kurva, Marco, to snáď ani nemyslíš vážne! Jediné, čo som chcela bolo nájsť otca ako som sľúbila mamke predtým ako... zomrela. Vravela som ti o tom..."

Cítila som ako mi lícom kotúľa slaná slza. „Nič viac som nechcela. Ale potom si prišiel ty a... Nemohla som ti to len tak povedať. Nebolo to ľahké. Musela som to vyriešiť s Petrom a sama so sebou. Povedz mi, prečo, prečo si mi ty vôbec nikdy nič nepovedal?"

Vyčerpane si pretrel rukami tvár. „Už som ti to vravel. Nechcel som, aby si si o mne myslela, že som len ocinkov synáčik. A ešte k tomu ani nie som ich ozajstným synom. Chudáčik adoptovaný Marco."

Slzy sa mi rinuli z očí a nijako som ich nedokázala zastaviť. Preklínala som sa za takúto slabosť.

„Určite si to o tebe nemyslím." zašepkala som.

Zničene pristúpil ku mne. „Hlavne prestaň plakať, dobre?"

Svojimi dlaňami mi zotrel slzy. Jeho dotyk pôsobil ako balzam na moju vyčerpanú dušu.

„Veľmi sa na mňa hneváš?" s nádejou som pozrela do jeho očí.

Vzdychol si a pritiahol si ma do náručia. „Vieš, že nie. Už som ti to dávno odpustil, len ma mrzí, že si sa mi s tým nezdôverila skôr. Pochopil by som to."

Prikývla som hlavou na jeho hrudi. „Viem... Teraz už viem."

To mu ako moja odpoveď stačilo. Stáli sme tam takto v objatí. Cítila som sa akoby mi už nič nemohlo ublížiť. Netušila som, čo bude s nami, ako sa veci vyriešia ani nič iné, ale vedela som jedno – odpustil mi a ja som odpustila jemu. To mi nateraz stačilo.

Ak by som mohla, nikdy by som daný moment neopustila. Urobila by som si z neho časovú slučku. Nikdy viac by sme nemysleli na budúcnosť, na minulosť, jediné o čo by sme sa starali by bolo objatie toho druhého. V tej chvíli bolo konečne všetko ako má byť...