Tajomstvá a sľuby

Pondelok PO

Ďalšie ráno som sa prebudila celá vyčerpaná. Celú noc som sa prehadzovala (a občas mi aj utiekla slza), pretože som musela myslieť na Marca. A hlavne na fakt, že bol synom Petra a nepovedal mi to. Nahnevalo ma to. Áno, je pravda, že ani ja som mu nepovedala presný dôvod môjho pobytu v Londýne, ale to je niečo úplne iné. Vážne je. Je. Povedala by som mu to, nakoniec. On to predo mnou tajil. Pritom nešlo o nič veľké. Iste to vedeli všetci okolo mňa. Som slepý hlupák.

Muselo byť niekedy po tretej v noci, keď som zaspala s myšlienkou jeho pier na mojich a uvedomila som si, že som v obrovskom keli a zhorím za to v pekle.

Do práce sa mi nechcelo, ale musela som. Nový týždeň, veľa práce, žiadny priestor na sebaľútosť. Výberu oblečenia som nevenovala viac ako sekundu mojej pozornosti a v kúpeľni som sa márne snažila zakryť kruhy pod očami vo veľkosti monokla. Darmo, dobrý spánok ani čierna káva nenahradí.

„Preboha, to ťa prešiel kombajn?" namiesto pozdravu do mňa rýpla Roxy, ako som kráčala do budovy realitnej kancelárie. Hneď som sa cítila „lepšie".

„Ha ha. Veľmi vtipné." povzdychla som si, keď som sa oprela o recepčný pultík. „Je to vážne až tak zlé?" s márnou nádejou v hlase som na ňu pozrela.

Len mávla rukou. „Aj takto vyzeráš lepšie ako polovica žien, čo tu robí."

„Dnes obed?" navrhla som. Chýbala mi jej spoločnosť a naozaj som nechcela ísť sama.

„Iba keď mi povieš, prečo vyzeráš ako vyzeráš." nadvihla spýtavo jedno obočie.

„Platí." Dlaňou som buchla po pulte a zmizla vo dverách výťahu. Hurá do nového dňa!

„Nemyslela som si, že si taký šalátový maniak." podotkla Roxy, keď som jej odporúčala všetky skvelé šaláty, ktoré som už stihla vyskúšať.

„Nie som, ale párkrát som tu už bola." Roxy uprene hľadela do menu. „S Marcom."

Rýchlosťou blesku nadvihla hlavu a potmehúdky sa na mňa usmiala.

„Ale, ale, tak ty si chodíš na obedíky s pánom Lesleyem a na mňa už ani nemáš čas. Neboj sa, nezazlievam ti to. Aspoň je dobrý v posteli?"

Začala som sa dusiť čistou vodou. Obdivovala som umenie, vďaka čomu dokázala rovnakým tónom hlasu povedať „obedíky" a spýtať sa na to, aký je v posteli.

Skoro som si vykašľala pľúca. Ľudia na mňa pozerali ako na drbnutú a Roxy sa len chechtala na mojich rozpakoch.

„Skoro som sa kvôli tebe zadusila." obvinila som ju, keď som už prestala cítiť vodu až kdesi v pľúcach.

„Ale no, Bei, nebuď tak dramatická." šibalsky sa na mňa usmiala a ja som jej ten úsmev opätovala. Po včerajších slzách to bol zvláštny pocit na tvári.

Zvesila som naspäť kútiky úst, keď som si spomenula na včerajšiu hádku s Marcom.

Roxina tvár rýchlo zvážnela. „Vyzeráš akoby si tri roky nespala. Kvôli nemu?"

Mykla som ramenami. „Aj." V podstate trafila klinec po hlavičke.

Prehodila si ružové vlasy cez rameno. „Povedz mi všetko."

Sedeli sme tam, Roxy ma bez prerušenia počúvala a ja som je rozprávala o všetkom. O všetkom. Aj o tom, že som Petrovou dcérou - zobrala to prekvapivo v pohode. Bola mojou bútľavou vŕbou. V tej chvíli som jej bola neskonale vďačná. Nemala som nikoho iného, s kým by som sa o tom mohla takto otvorene porozprávať a uznávam, že neviem, čo by som bez nej robila. Asi by som sa len viac uzavrela do seba.